František Štolc: Verím, že niečo dosiahneme

Začiatkom novembra zareagovalo vedenie klubu na nelichotivé postavenie A-mužstva v Tipsport lige výmenou trénerov. Vtedajších trénerov vystriedalo do Marcel Ozimák – František Štolc mladší. Práve druhý menovaný nám zodpovedal niekoľko otázok o jeho minulých pôsobiskách či súčasnej pozícii.

Prečo ste sa rozhodli kývnuť na ponuku trénera Ozimáka a plniť rolu asistenta trénera v Poprade?
S trénerom Ozimákom sme dobrí priatelia a už v minulosti sa mi s ním spolupracovalo veľmi dobre. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že som už jednu ponuku z jeho strany na spoločné pôsobenie v Rusku odmietol. Dôležitým faktorom je aj to, že som Popradčan, som tu doma a tento post beriem aj ako veľkú príležitosť pre mňa osobne.

Ako máte rozdelené úlohy na striedačke či v tréningovom procese?
Počas tréningov sa snažím plniť pokyny hlavného trénera, ktorý ich má na starosti. V zápasoch riadim striedania obranných dvojíc. Každá zmena v dueli je medzi nami konzultovaná. Spoločná komunikácia medzi nami prebieha veľmi intenzívne a to aj v prípade hry pri nerovnovážnom stave hráčov.

Hrávali ste niekedy hokej aj aktívne?
Ako aktívny hráč som pôsobil do juniorského veku. Z dôvodu zranenia som sa toho musel vzdať a tu v Poprade som prešiel počas „vojenčiny“ k trénovaniu. Za to môžem vďačiť vtedajšiemu ŠKP.

S trénovaním ste začali doma v Poprade pri mládeži. Trénovali ste aj niektorých hráčov zo súčasného kádra?
Hneď na začiatku mojej trénerskej kariéry som mal možnosť po boku legendárneho „Tatka Hossu“ viesť veľmi talentovaný ročník okolo Matúša Paločka, „Majkyho“ Vandasa či Filipa Molotu. S nimi som strávil krásne štyri roky a dodnes máme super vzťah. Mojimi rukami zo súčasného kádra prešli napríklad aj Samo Mlynarovič, Matej Paločko, Adam Lapšanský, Maxo Pajpach, Filip Vašaš či Martin Krempaský a Jozef Danielčak. S tými najmladšími sme získali aj titul Majstrov Slovenska.

Zaujímavý angažmán ste zažili v rokoch 2005-2009, keď ste sa sťahovali do Nórska. V tej dobe tam pôsobil ako hráč aj váš brat. Kto tam koho dotiahol?
Po štyroch rokoch v Poprade som sa rozhodol prijať ponuku v Nórsku. Brat vtedy pôsobil v Česku a v Osle, kde som pôsobil, vtedy jedno zo štyroch mužstiev hľadalo kvalitného hráča zo zahraničia. Tak som tam nejako dostal aj môjho brata Mira. Po čase som tam stiahol aj otca a tak sme tam boli celá partia Štolcovcov. Domov som sa vrátil po štyroch rokoch z dôvodu dokončenia trénerského štúdia.

Pôsobili ste v elitnom mužstve Vålerenga, ktoré v tej dobe patrilo medzi najlepšie v krajine. Práve v tom čase začal nórsky hokej napredovať hlavne čo sa týka mládežníckej liahne. Aké podmienky ste tam našli a aká bola vaša pozícia?
Na podmienky sa sťažovať nemôžem. Tie som mal perfektné čo sa týka športovej stránky ale aj osobnej. Bolo mi tam umožnené pôsobiť s celou rodinou, neskôr aj s otcom či bratom. Začal som prvý rok ako tréner pri mládeži, následne som prebral funkciu šéftrénera celej mládeže. Mojou snahou bolo koncepčne vybudovať špičkový tím a vychovať hráčov pre najvyššiu ligu a možno aj reprezentáciu. To sa nám podarilo na sto percent. Z hráčov, ktorí prešli týmto našim projektom vo Vålerenge, stále pôsobí veľké množstvo v rôznych nórskych špičkových kluboch. Teší ma, že niekoľko mojich bývalých odchovancov hráva vo Švédsku či Fínsku a výnimkou nie je ani nórska reprezentácia. Môžem to považovať za úspešne štyri roky. Čo sa týka životných podmienok v tejto krajine, tak na to mám tiež len dobré spomienky. Mám tam veľmi veľa priateľov v meste alebo samotnom klube a vždy keď mám čas, tak sa ich snažím navštíviť.

Posledné tri sezóny ste strávili v rakúskom mládežníckom  hokeji. Neodchádzalo sa vám predsa len ťažko z nadštandardného prostredia oproti tomu, ktoré trénerov čaká na Slovensku?
Po príchode do Feldkirchu sa mi podarilo získať majstrovský titul v kategórii starších žiakov a aj tu mi bola ponúknutá pozícia šéftrénera mládeže. Dôležitým faktom bolo to, že mesto sa nachádza v blízkosti švajčiarskych hraníc, a tak naše mužstvo nepôsobilo v rakúskych súťažiach ale práve švajčiarskych. Pre mňa to bolo dva v jednom, keďže som mal možnosť spoznať hokej oboch krajín. Najmä skúsenosti so švajčiarskym mládežníckym športom mi dali veľmi veľa. Je všeobecne známe, že ten patrí medzi najlepšie na svete a práve vtedy raketovo napredoval. Výsledkovo to nebolo tiež vôbec zlé, veď v určitom čase sme sa „bili“ o prvé priečky s Davosom, Bernom, Zurrichom či Churom. Dostal som ponuku na ďalšie tri roky, no aj napriek tomu, že sme sa tam cítili celá rodina výborne, som vďaka klauzule v zmluve mohol prijať ponuku z Popradu. Ak by sa však jednalo o nejaký iný tím, asi by som odolal a neodchádzal od tejto dobre rozbehnutej práce. Tie podmienky sú oveľa lepšie ako na Slovensku, no po ponuke od trénera Ozimáka som neváhal. Som Popradčan, brat tu hrával, otec bol tiež dosť známy a tak nebolo o čom. Ja verím, že vďaka nášmu dobrému vzťahu s Marcelom či prostrediu, ktoré tu na nás čakalo, niečo dosiahneme.

V kabíne vás čakali hráči aj vyššieho veku ako je ten váš. Vystupujete skôr autoritatívne alebo ste kamarátsky typ a so skúsenejšími hráčmi príde na rad aj tykanie?
Ja sa poznám dlhé roky s mnohými hráčmi tohto kádra. Ešte ako malý chlapec som chodil do šatne a Arne už vtedy hrával za mužov. V tomto prípade samozrejme prichádza na rad aj kamarátsky vzťah medzi hráčmi a trénerom. V Poprade máme ale šťastie na veľkých profesionálov! Nehrozia nejaké úľavy či prehrešky. Vykať si tiež nebudeme, to už vo svete nikde nefunguje.