Kamzíci v netradičných ligách – Peter Gápa (Veľká Británia)

Hokejový chlebíček občas zaveje hráčov aj do líg, ktoré nepatria medzi tie najsledovanejšie. To platí aj o bývalých či súčasných Kamzíkoch.

Od druhej polovice sezóny 2016/17 pôsobí v zahraničí aj odchovanec popradského hokeja Peter Gápa. Z prvoligového Prešova sa presunul na sever Európy do švédskej súťaže Division2, čo je 4. najvyššia miestna liga. V klube Asele IK sa mu mimoriadne darilo, veď v 18-tich zápasoch zaznamenal 18 gólov a 14 asistencií. Bolo viac ako jasné, že sa po sezóne presunie do atraktívnejšej súťaže. Nasledovalo pôsobenie vo fínskej Suomi-sarja (tretia najvyššia súťaž) v drese Hokki, no aj tu sa zdržal len jeden rok (38 zápasov, 11+20). „Cez jedného agenta som sa dostal do kontaktu so škótskym klubom Solway Sharks, ktorý pôsobil v lige NIHL 1. Krátko na to sme sa dohodli na kontrakte na jednu sezónu. S informáciami som problém nemal. Predsa len tu už pôsobilo pár Slovákov,“ opisuje začiatky tohto zaujímavého hokejového angažmánu 26-ročné útočné krídlo, ktoré v našom drese odohralo 102 extraligových zápasov. A kto boli Peťovi slovenskí predchodcovia v tomto klube? Išlo o Pavla Melicherčíka (útočník, 5 sezón, 131 zápasov, 126+141), Juraja Senka (obranca, 5 sezón, 144 zápasov, 78+126) a Martina Cingeľa (útočník, 1 sezóna, 23 zápasov, 21+18).

Presun z hokejového Fínska do Škótska býva veľmi ojedinelý, no „Gapus“ mal všetko poriadne premyslené. „Záujem o moje služby bolo aj vo Fínsku. Ja som sa ale pozeral po inom angažmáne. Poviem to otvorene, šiel som za lepšími podmienkami aj na úkor hokeja,“ priznal farbu hokejista v najlepších rokoch. Pravda je, že dnes sa za hokejom cestuje kvôli zabezpečeniu si životného štandardu aj do týchto zaujímavých krajín. Dôležitú rolu často hrá aj samotný život v konkrétnom mieste. „Toto je individuálne. Podľa mňa na to ale prihliada každý hráč, no aby som tomu prikladal nejakú veľkú váhu…V tomto prípade som išiel do neznáma, no neľutujem. V minulosti tu hrával napríklad „Seňo“, ktorého naši fanúšikovia možno poznajú z pre nás neslávneho finále so Žilinou. Ten mi nakoniec čo to prezradil. Nakoniec som bol mimoriadne spokojný.“

Ďalšou otázkou bola úroveň miestnej súťaže, keďže sa o nej už popísali hocijaké veci. Často až prehnané. Preto bolo na samotnom Peťovi, aby si všetko podrobne pozisťoval. NIHL 1 totiž nie je až tak na očiach. „O klube som mal len pozitívne informácie, čo sa aj naplnilo. Žiaden problém sa počas dvoch rokov neobjavil. O lige som toho ale veľa nevedel. Všetko som dohnal hneď počas úvodného mesiaca, kedy som sa stihol naplno adaptovať. Nebolo to však ľahké, ide o taký náročnejší „drevorubačský hokej“ s množstvom bitiek. Nájdu sa tu však aj kluby, ktoré by sa po hokejovej stránke nestratili napríklad v našej prvej lige.“ Peter sa presunul na Britské ostrovy už mesiac pred začiatkom sezóny, kedy sa káder mužstva stále len budoval. „Zahraniční hráči či posily sme tu prišli ako prví. Absolvovali sme prípravné zápasy a jeden turnaj. Náš tréner je aj coachom britskej dvadsiatky, čiže v tomto smere som natrafil na veľkú kvalitu,“ hovorí o trénerskej problematike, ktorá býva v podobných ligách pre našincov často kameňom úrazu.

Zaujímavosťou ale je mimoriadne prísny limit na zahraničných hráčov. Mnoho ľudí žije v predstave, že v Británii sa na klziskách preháňa množstvo Kanaďanov či Američanov. To je síce pravda vo vyšších ligách ako EIHL či NIHL, no tu to pravidlá nepovoľujú. Jedine, že im vybavia britskú národnosť. „Keďže v lige môžu v každom tíme pôsobiť len dvaja cudzinci, sú tu nároky na nich poriadne vysoké. Ja som vedel do čoho idem a aj v klube boli pre nás pripravené také podmienky, aby sme boli ozajstnými lídrami. Stáva sa, že sú v kádri viacerí a striedajú sa, no to nebol náš prípad. V prvej sezóne to tu takto so mnou ťahal Kanaďan Cale Tanaka (víťaz zámorskej NCAA, v najvyššej britskej lige EIHL odohral 247 duelov), ktorý k nám prišiel z najvyššej súťaže. S ním som si rozumel aj na ľade či mimo neho. V druhej sezóne nahradil zdravotne indisponovaného Fína Čech Nestrašil, preto som si mohol konečne s niekým pokecať aj v rodnom jazyku. Ľudia sú tu ale k legionárom milí, tá mentalita je úplne iná ako na Slovensku, tým ale nechcem nikoho uraziť. Stále sú nápomocní, vážia si hráča a nepreháňajú to s kritikou po jednom prehratom zápase. Veď vieme, ako to chodí v našich končinách…“

Trojnásobný účastník zimnej univerziády v drese Slovenska prišiel do Solway , ktorý patril v NIHL 1 k špičke. V sezóne predtým však vypadli vo štvrťfinále, čo sa považovalo za neúspech. Práve to mohlo na nových legionárov vytvárať poriadny tlak. „Zo začiatku mi to vôbec nešlo podľa mojich predstáv, určite čakali z mojej strany viac aj vo vedení. Po čase a aklimatizácii som si zvykol na štýl hokeja a klub bol nakoniec mimoriadne spokojný. Stal som sa v mužstve hráčom roka, v rámci ligy to bolo tretie miesto medzi hráčmi. Keďže bola spokojnosť z oboch strán, začali sme rokovať o predĺžení zmluvy. Škoda, že po tímovej stránke to bolo opäť len štvrťfinále.“

Nie všetci hráči v podobných ligách sa môžu sústrediť len na hokej. Mnoho z nich si musí nájsť aj prácu. Nie je totiž pravidlom, že sú všetci profesionáli. „Ja som mal profesionálnu zmluvu. Klub mi vybavil všetko. Či sa bavíme o hokejových veciach alebo transfer, letenky či ubytovanie. Po tejto stránke sa nedá na nič sťažovať. Ak by som aj chcel pracovať napríklad pár dní v týždni, zabezpečili by mi to podľa mojich predstáv. Takto funguje väčšina hráčov v tejto lige. Prvú sezónu som tu bol s priateľkou, ktorej klub zamestnanie našiel, ja som sa mohol sústrediť len na hokej a starať sa o domácnosť. V druhej sezóne som už bol sám. Aby som len tak nesedel na zadku alebo sa poflakoval po štadióne, začal som s prácou 2-3 dni do týždňa aj ja. Všetko sa dalo perfektne skĺbiť. Podľa mňa by to takto mohlo fungovať aj v našej prvej lige, ktorá je v tomto smere postavená zle. Chalanom sa neoplatí len hrať hokej a dostať občas 300 až 500 eur a aj to len za 6 mesiacov…“

Ako sme už spomenuli, Solway to ďaleko nedosiahol, no náš odchovanec sa stal veľkou hviezdou klubu. V 38 zápasov zaznamenal 42 gólov a 28 asistencií, čo ho jasne vynieslo na prvú priečku v tabuľke produktivity. Nie je sa čo diviť, že si ho chceli v mužstve udržať. „Rokovania prebiehali na serióznej úrovni. Mal som aj lepšie ponuky z pohľadu samotného hokeja, no zavážili pocity v mojom vnútri a pohoda. Cítil som sa tu výborne, klub si splnil všetko čo mal a aj to, o čo som ich požiadal navyše. Nechcel som meniť niečo, čo som dobre poznal. Preto sme sa rozhodli na predĺžení zmluvy na ďalší rok. Letnú prípravu som mohol absolvovať doma v Poprade s kondičným trénerom, na čo som zvyknutý každý rok. Preto som sa nebál, že sa mi nebude opäť dariť.“

Druhá sezóna na Britských ostrovoch priniesla jednu novinku. Solway ju totiž absolvoval až v dvoch súťažiach – NIHL 1 a SNL. „Prišlo k rozdeleniu ligy na dve časti. Od náš odišli Telford, Sheffield a Hill, preto sa klub rozhodol hrať až dve súťaže. Cieľom bolo byť zápasovo vyťažený každý víkend. Zápasov sme nakoniec odohrali okolo 50, čo je slušná porcia v porovnaní s inými nižšími súťažami vo svete. Navyše si ešte zarátajte do toho všetkého Britský pohár (Peter v ňom absolvoval v dvoch sezónach 23 zápasov so skvelou bilanciou 22 gólov a 26 asistencií)… V tejto sezóne sa mi už darilo od začiatku výborne, vyhral som jej celkové bodovanie. Veľká škoda jej skoršieho ukončenia, no zdravie je prvoradé.“

Z Petra bolo v rozhovore cítiť veľkú spokojnosť. Opäť sa ukázalo, že sa dá hokejom baviť a živiť aj v prípade, ak to na Slovensku nevyšlo podľa hráčových predstáv. Užíval si pozíciu v tíme, skvelé mesto či podporu divákov. „Na fanúšikov nemôžem povedať nič zlé. Tí si ma obľúbili, a tak sme sa k sebe aj správali. Je to úplne iná mentalita, dokonca som sa s nimi aj navštevoval či chodil na spoločné obedy a večere. Na život som si zvykol okamžite, všetko som mal po ruke aj v meste. Dumfries je veľkosťou o niečo menší ako Poprad. Nebol problém si ísť nakúpiť, skočiť na kávu, dobre sa najesť, pomotať sa v nákupných centrách či pozrieť si futbalový zápas. Ako som spomenul, klub sa nedá kritizovať. Postarali sa aj o moju priateľku, za čo sa im chcem veľmi pekne touto cestou poďakovať. Sám cítim, že si ma vážia.“