Na slovíčko s posilou: Adam Drgoň

Posilou popradskej defenzívy sa stal pred novou sezónou aj veterán slovenských klzísk 35-ročný Adam Drgoň. Poprad bude jeho siedmou zastávkou v najvyššej súťaži.

„Pred sezónou ma oslovil tréner Mikula, bolo to pre mňa veľmi jednoduché rozhodovanie a povedal som mu, že rád prídem do Popradu. S pánom Jurinyim sme následne doladili zmluvu. Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Ja som veľmi rád, že som v Poprade. Aj keď nechcem porovnávať jednotlivé partie v kabíne, tak zatiaľ mám pocit, že táto je tá najlepšia, v akej som bol, aj tým, že tu nie je problémový hráč. V klube a kabíne všetko funguje, chalani sú super, všetci spolu vychádzame a atmosféra je výborná,“ začal na úvod rozhovor momentálne 54. hráč v historickom rebríčku štartov v slovenskej extralige.

„Bilancovať, kde sa mi hralo najlepšie budem až po skončení kariéry, ale všade kde som hral mi bolo fajn a necítil som žiadne problémy,“ dodal.

Rodák z Trnavy si nevybral v meste populárnejší šport futbal, ale hokej. „Keď som mal päť rokov, otec ma zobral na štadión, aby ma naučil korčuľovať a ostal som pri hokeji dodnes. On ma vlastne nedal na hokej, iba sme chodili korčuľovať a potom ma to k hokeju pritiahlo. Futbal som si síce zahral, ale naplno som bol iba pri hokeji.“

Na seniorskej úrovni si Adam za Trnavu napokon zahral, ale nie za Spartak, ale za HK. „Vyrastal som v dobe, keď mladí ešte nedostávali v mladosti v lige toľko priestoru a v silnom Slovane to bolo ešte ťažšie. Preto som šiel na hosťovanie do Trnavy a následne prišla ponuka ísť do DEL2. Dodnes to považujem za môj najlepší krok v kariére. Tá liga bola vtedy veľmi kvalitná, o hráčov bolo perfektne postarané a panovali tam celkovo skvelé podmienky. Bol to ten správny medzistupeň, z prvej ligy by sa mi do extraligy ťažko dostávalo, z Nemecka to bolo jednoduchšie a tie dva roky v Nemecku patria medzi moje najlepšie.“

Aj napriek dobrým číslam na Slovensku sa Drgoň do národného tímu nepozrel. „Pred dvoma rokmi som dostal dve pozvánky do reprezentácie, ale vždy ma zastavilo zranenie a na žiadny zraz som neprišiel. Bola to pre mňa veľká smola.“

Poznávacím znamením tohto obrancu sú počas poslednej dekády jeho dlhé vlasy. „Ani neviem, ako som k nim prišiel. Ja si tak dva až trikrát do roka skočím ako sa hovorí zastrihnúť končeky a to je všetko, čo sa týka mojej starostlivosti o vlasy. Ale keď vidím niektorých chalanov, čo sa chodia takmer každý týždeň strihať, tak sa na tom celkom bavím.“