Do Popradu sa pred sezónou vrátil útočník Patrik Koyš. Aj on sa s nami podelil o svojich zážitkoch, o bronzovom juniorskom šampionáte v Kanade alebo aj o obľúbenej videohre.
Si narodený v Dubnici, kde si aj s hokejom začínal. Bolo to tvoje rozhodnutie hrať hokej?
,,S hokejom som začínal v Dubnici, kde som býval. Môj otec v tej dobe pracoval na zimnom štadióne, bol aj trénerom, takže voľba bola jasná.“
Pamätáš si na svoju prvú hokejku?
,,Pamätám si, keď som bol asi štvrtákom na základnej škole, tak som používal hokejku značky JOFA modrej farby. Na tú dobu to bola parádna hokejka. Prvú kompozitovú hokejku som začal používať zhruba v siedmom alebo ôsmom ročníku, keďže dovtedy sa používali len drevené, čo si myslím, že bolo aj na niečo dobré.“
Z Dubnice tvoje kroky smerovali do Dukly Trenčín, odkiaľ si to dotiahol až do reprezentačných výberov. V sezóne 2010/11 si skončil druhý v bodovaní extraligy dorastu. Radíš túto sezónu medzi jednu z najúspešnejších?
,,S Duklou sme dvakrát vyhrali juniorský titul. Ešte keď som bol v Dubnici, tak hneď prvú sezónu sme mali veľmi úspešnú. Ja som bol ešte len siedmak a už som hral v doraste a v tom roku sme dokázali postúpiť do extraligy a v tej sezóne po postupe sme skončili na peknom druhom mieste extraligy dorastu. V mládežníckom hokeji som dosiahol na veľmi pekné úspechy, v Dubnici sme boli veľmi silná generácia, čo sme potvrdili aj tým druhým miestom.“
V reprezentácii si sa zúčastnil aj MS U18, ale nižšej kategórie a to v roku 2012, keď Slovensko hralo 1A divíziu. Vedel by si opísať ako si ty videl ten turnaj v Piešťanoch?
,,Ja som sa zúčastnil tohto turnaja s o rok staršími. Bol to výborný tím, škoda, že rok predtým sa vypadlo do nižšej kategórie, pretože hráči boli na výbornej úrovni, môžem spomenúť Marka Daňa, Martina Réwaya, Petra Cehlárika. Škoda, že nám to vyšlo tak, že sme museli hrať tú nižšiu divíziu, ale na druhej strane sme sa opierali o pomoc domáceho publika v Piešťanoch, bola tam výborná atmosféra. Turnaj sme jednoznačne vyhrali, nemali sme väčšie problémy.“
Po skončení sezóny nasledovala aj krátka anabáza v Kanade za tím Shawinigan Cataractes. Čo ti dalo toto pôsobenie v kanadskom tíme?
,,To pôsobenie v Shawinigane mi otvorilo oči. Dovtedy som bol iba na Slovensku. Do Kanady som šiel zo slovenskej juniorky, mal som aj pár zápasov za „A“ tím, ale to len pár striedaní. Navyše, vtedy som bol aj po polročnom zranení chrbta. Ten rozdiel medzi slovenskou, kanadskou alebo americkou juniorkou je markantný. Chalani sú tam úplne na úplne inej úrovni. Keď som prišiel do Kanady, tak som hneď videl, že tu som kvázi nikto, bol som len priemerný hráč. Slovensko v tomto ohľade nie je merítkom v tých mládežníckych kategóriách. Ja som pôsobil v tíme, ktorý vtedy predchádzajúcu sezónu vyhral Memorial Cup, turnaj najlepších. V Kanade je takým zvykom, že keď ten tím vyhrá tú trofej, tak sa rozpustí, hráči sa rozprchnú do NHL, AHL či iných popredných líg. My sme tam vtedy mali veľmi mladý káder, výsledky neboli optimálne. Ale radím to ako vynikajúcu skúsenosť, naučil som sa po anglicky, býval som sám vtedy ako sedemnásťročný, takže určite mi to dalo nejakú tú životnú lekciu. Samozrejme, boli aj dni, kedy mi bolo smutno za domovom a chcel som ísť domov. Ale na druhú stranu, bolo o mňa postarané. Vtedy som si zarobil svoje prvé peniaze za hokej.“
V 2015 roku si si z projektu Orange 20 vybojoval miestenku na juniorské MS v Kanade. Slovenským fanúšikom asi netreba bližšie hovoriť čo sa tam udialo…
,,Je to zatiaľ najväčší úspech mojej kariéry. Na majstrovstvách sveta juniorov je ťažšie vybojovať medailu ako na seniorských, keďže tímy sa obmieňajú a nie je tam stále tá kostra tímu ako to býva u seniorov. V Kanade sa zložil vynikajúci tím okolo kapitána Martina Réwaya, Denis Godla chytil životnú formu, chytal naozaj perfektne, bol veľkou oporou tímu. Všetko si vtedy sadlo ako malo, bola tam výborná partia, každý plnil systém, čo sa určil. My sme boli od zápasu k zápasu lepšími, aj keď sme na úvod dostali facku 0:8 od domácej Kanady. Následný zápas s Fínskom nám veľmi pomohol. Vyhrali sme ho 2:1, Denis Godla chytil množstvo šancí, pomohla nám aj sedemkrát tyčka tuším, ale to patrí k hokeju. Keby hráme tento zápas ešte deväťkrát, tak ho prehráme asi deväťkrát. To bolo až abnormálne, koľkokrát sme mali šťastie, ale ono to do seba aj tak zapadá. My sme pracovali ako tím a priklonilo sa k nám aj to šťastie, no a postupom času sme boli lepšími a lepšími. Dokázali sme zdolať Nemecko, vo štvrťfinále Česko, s USA sme odohrali výborný duel, aj keď sme ho prehrali, siahali sme na body. To víťazstvo nad Fínskom nám vlialo novú krv do žíl, začali sme si viac veriť, veď pozrime sa proti komu sme hrali. Nastúpili proti nám hráči ako Sebastian Aho či Mikko Rantanen, ktorí patria k špičkovým hráčom súčasnej NHL.“
Zápas s Kanadou si vynechal, ale na súboj o bronz so Švédskom si už nastúpil. Aký moment ti z toho zápasu utkvel v pamäti? Bola to tá tvoja definitívna bodka na 4:2 alebo záverečný hvizd?
,,Ja som do zápasu s Kanadou nezasiahol kvôli chorobe. Deň pred zápasom som dostal vysoké teploty. Chcel som pomôcť mužstvu, lákalo ma to, veď semifinále MS juniorov a v Toronte proti Kanade, to sa stane asi len raz za život. Šiel som aj na rozkorčuľovanie, bol som na ľade pred zápasom, ale po rozkorčuľovaní som sa necítil veľmi dobre, horúčka stúpala, tak som radšej ostal na hotelovej izbe, odkiaľ som fandil chalanom. Vtedy mi bolo aj do plaču, že som nemohol ísť s nimi užiť si zápas. Ale dobre, že to osud zariadil tak, že už proti Švédsku o tretie miesto som nastúpil. Ja som si po záverečnom hvizde ani neuvedomil, čo sme dosiahli. To mi došlo až neskôr.“
Ako si oslávil tento úspech? Kde máš odloženú medailu?
,,V Toronte sme to oslávili, ale hneď na druhý deň sme leteli domov. Prišiel som do Trenčína a šiel som hneď do „A“ tímu, mali sme zápasy, čiže som nemal ani čas na oslavy. Kontakt so spoluhráčmi však udržiavam, vždy po sezóne sa väčšina stretneme, porozprávame a zabavíme sa. Je vidieť, že tá partia tam bola. Medailu mám odloženú doma.“
Nasledujúcu sezónu si začal v Trenčíne, ale odtiaľ ťa počas ešte počas decembra poslali na hosťovanie k nám do Popradu. Ako sa ti tu vtedy hralo?
,,V Trenčíne som sa nevedel prebojovať do prvých troch formácií, takže som sa vypýtal, či sa nenájde nejaké riešenie a naskytla sa možnosť ísť do Popradu. Prišiel som tu k trénerom, ktorých som nepoznal, ale oni mňa áno, keďže rok predtým sme narazili proti sebe v juniorských zápasoch. V Poprade som dostal veľa priestoru, hral som po boku Ľubomíra Bartečka či Radomíra Heizera, veká škola pre mňa. Tá sezóna ako zle začala, nakoniec bola veľmi dobrá, otočila sa o 180°. Začalo ma to veľmi baviť, pomohlo mi to do ďalších sezón.“
Po úspešnej sezóne v martinskom drese si putoval do Košíc.
,,V Košiciach som mal výbornú prípravu, ale na konci prípravy sa mi prihodilo nepríjemné zranenie. Bolo to nepríjemné, hovoril som si, že prídem a dostanem sa do toho, no bolo to ťažké. Mal som síce nejaké body, ale herne sa mi nedarilo. Začal som hľadať riešenie, kde získať potrebné sebavedomie, tak som sa vedením dohodol na hosťovaní v Liptovskom Mikuláši, kde boli tréneri, ktorí ma poznali z Martina a Popradu a dali mi dôveru. Získal som opäť sebavedomie a chuť do hokeja.“
Obľúbený šport po hokeji?
,,Je to futbal. Sledujem ho viac ako hokej. Fandím Barcelone, páči sa mi Lionel Messi. Keď som bol mladší, tak som futbal dokonca aj hrával. Hral som vtedy oba športy. Futbal a tenis patria medzi moje obľúbené športy.“
Obľúbený tím v NHL a prečo?
,,Je to Edmonton Oliers. Hrá tam Connor McDavid, páči sa mi jeho hra. Zahral som si aj proti nemu. Je veľmi zábavné ho sledovať ako sa hokejom dokáže baviť.“
Kto je tvojim vzorom? Alebo bol?
,,Veľmi sa mi páčil Martin St. Louis. Na svoju postavu to bol veľmi dobrý hokejista. Ešte Connor McDavid. Ako som spomínal, je radosť sa na neho pozerať, vždy si rád pozriem zápasy Edmontonu a som zvedavý čo tam „vyviedol“.“
Hrávaš videohry?
,,Áno, je to futbal, čiže hra FIFA patrí medzi moje najobľúbenejšie.“
Máš nejaký cestovateľský sen, ktorý by si si chcel splniť?
,,Pred troma rokmi som mal sen navštíviť Hawai a to som si splnil. Bol som aj v Thajsku alebo v USA.“
V akej najkrajšej krajine si bol?
,,Určite to je Hawai, to je iný život. Krásne miesto.“
Ak by si nebol profesionálnym hokejistom, čím by si chcel byť?
,,Asi futbalistom. Mňa to veľmi ťahá k športu, ja som odmalička behal po uliciach s hokejkou alebo loptami. Vždy som musel niečo robiť. Verím však, že moja hokejová kariéra bude dlhá.“
Aký najkrajší gól si v kariére strelil alebo videl?
,,Alexander Ovečkin. On dáva podľa mňa „nereálne góly“. Buď zo zeme alebo z pádu. To sa mi veľmi páči. Asi najkrajší jeho gól, ktorý som videl, tak bol, keď spadol a ležiac na chrbte dokázal streliť gól proti Phoenixu Coyotes. Taktiež sa mi páčil aj gól Granlunda na MS v Bratislave, vtedy ako devätnásť ročný tam „vykúpal“ ruského brankára.“
Koľko svetových jazykov ovládaš?
,,Ako som spomínal, v Kanade som sa naučil po anglicky a na základnej škole aj po nemecky. Angličtina je podľa mňa základ.“
Máš obľúbenú kapelu alebo pesničku?
,,Rád počúvam hip-hop. Mení sa to, záleží aj podľa nálady.“
Voľnočasové aktivity, čo robíš počas voľného času?
,,Bývam u priateľky v Kežmarku, tak chodím s ňou do kina alebo sa len tak prejsť. Zahrám si FIFU, ale veľmi obľubujem aj spánok.“
Čo si rád pozrieš v televízii?
,,V poslednom čase som veľmi začal sledovať Farmu, z tohtoročnej Farmy som videl všetky časti. Mám rád Simpsonovcov.“
Máš vysnívané auto?
,,Ja nie som veľký autíčkar. Som rád, že mám svoje vlastné auto.“
Aké je tvoje obľúbené jedlo? Varíš si sám?
,,Nemám preferované jedlo. Na čo mám chuť to si dám. Variť si viem len také základné jedlá, ako sú napríklad párky či špagety, no varenie a ja asi k sebe veľmi nejde.“ (smiech)
Kto je podľa teba najväčší zabávač v kabíne?
,,Jednoznačne, Ján Ťavoda. Aj kapitán Štefan Fabian, on je tiež veľký zabávač. Jánovi sa niekedy ústa nezastavia, máme ho všetci radi a robí veľmi dobrú atmosféru. Aj Štefan je veľmi pozitívny. Oni dvaja sú najväčší zabávači.“
Čo si myslíš o bitkách v hokeji? Pobil si sa už niekedy v zápase?
,,Nepobil som sa, bili ma už párkrát. Ja som sa nikdy nebil, nemám na to ani postavu, ani povahu. Nemám nič proti bitkám, keď je to fair. Ak sa chcú dvaja hokejisti pobiť a zhodiť rukavice, tak s tým nemám problém. Bitka dokáže nakopnúť mužstvo, je to taktiež aj spestrenie pre diváka.“
Aký najbláznivejší zážitok máš z hokeja?
,,Ešte v žiackych kategóriách sa mi stalo, že som prišiel na zápas a nemal som výstroj. Nastúpil som do autobusu, dorazili sme do Považskej Bystrice a zistil som, že sa nemám do čoho obliecť, pretože celý svoj výstroj som si nechal v kabíne v Dubnici. Našťastie to nebolo ďaleko a všetko sa vyriešilo.“
Si poverčivý?
,,Dá sa povedať, že áno. Robím určité veci, keď sa vyhráva, tak to opakujem. Keď sa prehrá, začínam to meniť.“
Čo zvyčajne rád robíš počas presunov na zápasy?
,,Hlavne sa snažím si pospať, aspoň tú hodinu. Pozerám videá na YouTube, oddychujem.“
Ak by o tebe mali natočiť film, kto by ťa mal hrať?
,,Ja by som chcel, aby ma zahral Ján Ťavoda. On je všestranný a určite by to malo aj veľkú sledovanosť.“
Čo by si odporučil mladým hokejistom a ich rodičom?
,,Rodičom by som odporučil, aby na deti netlačili. Keď sú mladí hokejisti, tak to celé má byť o zábave, musí to deti baviť. Zbytočne niektorí rodičia vštiepujú deťom zbytočnosti, chcú z nich mať hneď hráčov svetového formátu, no všetko chce svoj čas. Hlavne nech to deti baví a nech im hokej prináša radosť.“
