Prinášame exkluzívny rozhovor s popradským odchovancom a kapitánom Slovenska na MS U20 Tobiasom Pitkom.
Tobias, na aktuálnom šampionáte vedieš slovenský výber ako kapitán. V tíme máte až 16 hráčov ročníka 2007, čo je na dvadsiatky nezvyčajne mladý káder. Ako vnímaš svoju úlohu mentora pre týchto mladších chlapcov a čo sa im snažíš v kabíne odovzdať pred kľúčovými zápasmi?
„Byť kapitánom, najmä na takomto turnaji, je pre mňa obrovská česť. Zároveň si však myslím, že v našom tíme nie je len jeden líder. Každý z nás má svoju rolu a lídrami sme všetci – niekto sa prejavuje viac na ľade, iný v kabíne alebo v ťažkých momentoch zápasu. Snažíme sa navzájom podporovať, komunikovať spolu a ísť príkladom, či už sme starší alebo mladší. Práve táto súdržnosť je podľa mňa našou najväčšou silou.“
Tvoj príbeh so senzorom na ramene je pre mnohých fanúšikov fascinujúci. Kedysi si si myslel, že s hokejom bude kvôli diagnóze koniec, dnes si kapitánom reprezentácie. Čo by si odkázal mladým športovcom, ktorí čelia podobným zdravotným prekážkam a možno strácajú nádej, že môžu hrať na vrcholovej úrovni?
„Bola to pre mňa veľká škola života. Vyskytli sa momenty, keď som si skutočne myslel, že s hokejom končím, a nebolo to jednoduché. O to viac si dnes vážim každú minútu na ľade. Mladým športovcom by som odkázal, aby sa nikdy nevzdávali len preto, že je situácia v danom momente ťažká. Treba si veriť, počúvať lekárov, robiť veci naplno a obklopiť sa správnymi ľuďmi.“
Foto: Michael Turner/ZUMA Press Wire
Aktuálne pôsobíš na Northern Michigan University v NCAA. Univerzitný hokej je známy svojou dravosťou a skvelou kondičnou pripravenosťou. Cítiš, že práve táto škola ťa pripravila na to, aby si na MS dominoval v štatistikách, ako sú vhadzovania či vyhrané súboje o puk, kde patríš k najlepším na turnaji?
„Určite áno. NCAA je veľmi náročná súťaž, v ktorej sa kladie veľký dôraz na kondíciu, silu a herné detaily. Na Northern Michigan University máme výborný realizačný tím a tréningy sú nastavené tak, aby sme boli pripravení na fyzicky náročné zápasy a rýchle tempo. Myslím si, že práve to mi výrazne pomohlo v súbojoch jeden na jedného aj pri vhadzovaniach, kde je kľúčová technika, sila a koncentrácia. Som rád, že tieto skúsenosti môžem teraz preniesť do reprezentácie a pomôcť tímu.“
Mnohí tvoji spoluhráči ešte len nedávno hrali na MS U18. Ako by si im vysvetlil ten najväčší rozdiel v prechode do kategórie U20 z pohľadu lídra? Je to viac o tom, že chyby sa tu trestajú oveľa nekompromisnejšie, alebo je najväčší rozdiel v sile a fyzických parametroch súperov?
„Domnievam sa, že hlavný rozdiel spočíva v tom, že v kategórii do 20 rokov už rozhoduje každý detail a ako tím si nemôžeme dovoliť žiadne výpadky. Súperi sú silnejší, rýchlejší a skúsenejší, takže každú chybu jednotlivca pocíti celé mužstvo. Práve preto je nesmierne dôležitá tímová súčinnosť – vzájomná pomoc a komunikácia. Spoluhráčom sa snažíme prízvukovať, že ak budeme držať spolu, hrať zodpovedne a dodržiavať systém, dokážeme rozdiely vo fyzických dispozíciách a skúsenostiach vyrovnať ako kolektív.“
Šampionát sa hrá v kolíske hokeja, v Minnesote (St. Paul a Minneapolis). Ako vnímate ako tím tú obrovskú pozornosť miestnych divákov? Stíhate si počas voľna užiť atmosféru „Hockey State“ alebo ste v bubline, kde existuje len hotel a štadión?
„Hrať v Minnesote, kde ľudia hokejom skutočne žijú, je niečo výnimočné. Túto atmosféru vnímame od prvého dňa; fanúšikovia sú všade a cítim veľký rešpekt k hokeju ako takému. Zároveň sa však snažíme zostať maximálne sústredení na náš cieľ. Väčšinu času trávime v takzvanej bubline ‚hotel – štadión – regenerácia‘. Občas si človek uvedomí, kde sa nachádza, no prioritou zostáva tímový výkon a turnaj. Vieme, že ak chceme byť úspešní, musíme byť mentálne nastavení na rovnakú vlnu a bojovať jeden za druhého.“
Máte v tíme nejakú špeciálnu motivačnú pieseň alebo niečo, čo vás v šatni dokáže vyhecovať, keď prehrávate po prvej tretine? Kto z asistentov – Luka Radivojevič alebo Adam Beluško – je ten, kto vie v kabíne najviac zvýšiť hlas a vyburcovať mužstvo?
„Máme niekoľko piesní, ktoré sa hrajú opakovane a stali sa naším rituálom, no nie je to o jednej konkrétnej skladbe. Ide skôr o energiu v kabíne. Keď sa nám nedarí, snažíme sa zachovať pokoj a držať sa stanoveného herného plánu. Čo sa týka komunikácie v tíme, každý z asistentov vie prehovoriť v správny moment. Nie je to však len o nich – každý jeden hráč má právo vyjadriť sa a potiahnuť mužstvo vpred. Dôležité je, že si vieme veci povedať otvorene, a vždy to smeruje k tomu, aby sme ako celok reagovali správne.“
Titulná foto: Andreas Robanser / Puckfans
