Igor Rataj patrí medzi najúspešnejších popradských legionárov novodobej éry nášho klubu. Dnes už mládežnícky tréner HK ŠKP Poprad v rozhovore čo to prezradil o svojej bohatej kariére.
Ako ste sa dostali k hokeju?
V treťom ročníku na základnej škole nás navštívili členovia hokejového klubu. Podľa fyzických predpokladov, ktoré si u nás otestovali napríklad na kotúľoch či šplhu, si vybrali skupinku chlapcov. Ja som v tej dobe vôbec nevedel korčuľovať a začínal som ešte so železnými nožmi…Celý rok sme sa len učili základy a v zime nasledujúceho ročníka som sa dostal aj do hokejovej školy.
Vy ste ešte zažili športové začiatky za spoločného československého štátu a teda socializmu. V čom vidíte základné rozdiely medzi terajšími podmienkami a tými, ktoré mali k dispozícii vaši rovesníci?
V prvom rade bola úplne iná doba. Hráči aj rodičia boli radi, že niečo dostali. Dnes si už rodičia môžu dovoliť kupovať výstroj sami. Tu asi nastáva aj jeden problém. Kluby totiž stále majú k dispozícii výstroj, ktorá sa posúva hokejistom. Mladí hráči však v šatni vidia, že ich spoluhráč má niečo lepšie a chce to aj on. Navyše v minulosti bola jedna značka, jeden druh chráničov. Je pravda, že korčule si už v tej dobe kupovali niektorí sami, no ja konkrétne som mal jednu výstroj od štvrtého po ôsmy ročník. Neskôr sme dostávali veci od starších. Platilo však pravidlo, že ak som prišiel napríklad do staršieho dorastu, dostal som nekvalitnejšie veci, ako starší chalani. Postupom času sme sa aj my snažili hľadať vyššiu kvalitu, no nevymýšľali sme a brali sme to, čo bolo zadarmo a nám k dispozícii po napríklad mužoch.
Dá sa považovať za výhodu, že práve pri vašom prechode k mužom pôsobil Poprad aj v najvyššej federálnej hokejovej lige? Nebol to v tej dobe pre mladých príliš veľký skok? Veď tá liga mala špičkovú úroveň…
My sme mali výhodu v tom, že v osemnástich rokoch sme jedna pätka chodili hrávať prvú národnú ligu do Kežmarku. Takto sme získali návyky k mužskému hokeju. Aj keď som mal osemnásť rokov, už sa mi podarilo nastúpiť aj na 10 zápasov tu v Poprade. Dokonca som strelil gól sparte Praha, na čo sa nezabúda. V tej dobe boli tie skoky napríklad z osmičky do mladšieho dorastu, ale najmä medzi mužov zložitejšie a rýchlejšie. V dnešnej dobe sa dá hrať za juniorku do 21 rokov. My sme už v osemnástich prechádzali medzi seniorov a myslím si, že dokonca bola aj vyššia konkurencia. Museli sme sa s tým vyrovnať a o to viac na sebe pracovať.
Aké podmienky mali vytvorené hokejisti v Poprade v deväťdesiatych rokoch?
Na to, čo sa tu hralo, boli podmienky dá sa povedať postačujúce. Zázemie sme tu mali vybudované na úrovni, problémy nenastávali ani s výstrojou či inými potrebnými doplnkami. Síce nastali nejaké obdobia, kedy chýbali výplaty, no napríklad príchodom pána Pažitného sa to opäť dostalo do dobrých koľají. Na neho si ja osobne spomínam veľmi dobre, lebo ako tréner v mládežníckych časoch mi dal asi najviac. Svoje slovo dodržal aj ako funkcionár v období, kedy som tu pôsobil. Následné roky po mojom odchode komentovať nechcem a ani veľmi nemôžem, keďže som tu nebol.
Po šiestich sezónach v drese Popradu prišla vaša účasť na MS a následný prestup do Slovana Bratislava. Dá sa toto obdobie považovať za najúspešnejšie vo vašej kariére?
Ja som sa s pánom Pažitným dohadoval na novej zmluve, no on sám mi povedal, že choď do Slovana, máš tú príležitosť urobiť veľký skok v kariére, tak neváhaj. A urobil som dobre. Darilo sa nám v lige, zahrali sme si medzi európskou elitou. Tímové úspechy boli super a aj bodovo som bol na tom dobre. No musím dodať, že to nebolo z mojej strany všetko, čo som mohol dokázať. Preto Slovan nepovažujem za úplný vrchol kariéry. To, čo prišlo v Česku, bolo ešte o niečo lepšie a úspešnejšie.
V Slovane sa vám pravidelne darilo atakovať štatistiku jedného bodu na zápas. Čo v tej dobe znamenalo pre hokejistu po športovej alebo aj spoločenskej stránke patriť medzi elitných hráčov takého veľkoklubu?
Slovan bol úplne niekde inde. Keď som po prestupe absolvoval prvé letné sústredenie v Tatrách, mal som neuveriteľnú svalovicu. Tie objemy, ktoré sme museli na tréningoch zvládať, boli neuveriteľné. My sme totiž trénovali dvakrát toľko, ako tomu bolo v Poprade. Telo si však na to postupne zvyklo a posúvalo ma to vpred. Po športovej či spoločenskej stránke to bolo výborné obdobie a v tej dobe hrať za klub s takým zázemím nebolo u nás samozrejmosťou.
Aby toho nebolo málo, po presune do Čiech prišli angažmány v ďalších veľkých značkách, ako napríklad Slavia Praha, Znojmo či Liberec. Vyhovovalo vám pôsobiť skôr v známejších kluboch, kde bol tlak na hráčov určite enormný?
Po piatich rokoch v Slovane sa človek naučí žiť pod tlakom a pracovať s ním. To mi pomohlo aj v nasledujúcich veľmi zaujímavých a úspešných rokoch v Česku. Po prestupe do Znojma som musel ukázať všetko, čo vo mne bolo. Ako zahraničná posila som nemohol hrať vo štvrtej formácii… Našťastie som tam mal po svojom boku takých hráčov, ako bol napríklad Pucher. Následne ma poslali na hosťovanie do Liberca, aj keď som ja nejaký dôvod nevidel. Tu sa ale vyplatili tie roky v Slovane, kde sa hráč naučí inak reagovať a byť psychicky silnejší. Nakoniec mi aj to pomohlo k tomu, že sa mi tam naozaj darilo a aj som tam prestúpil. Tu prišli ďalšie tlaky. Liberec staval novú halu a snažil sa prepracovať medzi úplnú elitu. Darilo sa mne aj klubu a to ma posunulo do Plzne, z ktorej ma odkúpila Slavia. V tej dobe bola česká liga neuveriteľne kvalitná. Počas lock outu v NHL v nej hrali najväčšie hokejové hviezdy a človek musel ísť naplno. Boli to neuveriteľné zážitky a ja som stále musel dokazovať, že si svoju zmluvu zaslúžim. Toto bolo najkrajšie obdobie mojej kariéry. Trénoval ma Ružička, hrával som v mužstve s hráčmi, ktorí sú už legendami. Nakoniec sme pred pravidelnými pätnásťtisícovými návštevami získali titul, ktorý bol pre mňa na úrovni Stanley Cupu. Všetko som to dosiahol aj vďaka podpore rodiny a skvelej atmosfére z nej. To je ten najlepší liek na akékoľvek tlaky.
Po krátkom pôsobení v Košiciach prišiel váš návrat domov. V tom čase ste už patrili k skúseným hráčom, od ktorých sa čakalo veľa. Ako sa vám hralo opäť po rokoch pod Tatrami v dobe, kedy to tu bolo ako na hojdačke?
V Košiciach sme skončili viacerí hráči po tom, ako sa nám nepodarilo postúpiť ďalej v Kontinentálnom pohári. Ja som mal serióznu ponuku na dva roky opäť zo Slovana. Prišiel som však pomôcť domov do Popradu, kde ma lákalo vedenie aj pán primátor. Udiali sa tu však veci, na ktoré nerád spomínam a aj keď to nebolo až také zlé, ako to mohlo dopadnúť, nakopilo sa toho dosť a trochu som aj ľutoval tento krok. Na druhej strane Poprad je Poprad a aspoň som trochu pomohol klubu a bol aj doma. Je to ďalšia skúsenosť, ktorá ma posunula osobnostne ďalej.
Kariéru ste ukončili v Rakúskej nižšej lige. Aké sú tam vytvorené podmienky, užili ste si prostredie či konečne angažmán bez veľkých tlakov zo strany vedenia či tisícov fanúšikov?
Do Zell am See som išiel vďaka pozvánke jedného bývalého spoluhráča. Aj som si myslel, že to tam dohrám bez nejakých tlakov a tie si budem vytvárať len sám na seba, čo už je taká naša profesionálna deformácia. Nakoniec tomu nebolo úplne tak, lebo tím sme ťahali my legionári. Domáci hrali len druhé husle. Mal som tam tridsaťminútové zápasy a to niekedy trikrát do týždňa. Vedenie sa ma aj občas tak po tichu spýtali, že prečo si dnes nedal gól? Si v poriadku? Netrápi ťa niečo? (smiech). Ale inak to bolo super. Krásna krajina a zahral som si do sýtosti. Už som si povedal, že to tam dohrám. Aj keď ma lákali domov, odolal som. Teraz by som si zahral taktiež, ale roky nezastavíš a mne sa páči, že v Poprade dostávajú šancu aj mladí. Najlepšie by bolo skĺbiť náš hokejový rozum a ich rýchlosť (smiech).
Igor Rataj (45) je odchovancom popradského hokeja. Medzi seniorov naskočil ešte počas federálnej najvyššej ligy v sezóne 1992/93, počas ktorej hosťoval aj v Kežmarku. Od nasledujúceho ročníka (prvého v rámci slovenskej extraligy po rozdelení sa s Českom) patril medzi stabilne bodujúcich hráčov HK ŠKP PS Poprad. Po šiestich sezónach pod Tatrami sa dočkal aj účasti na Majstrovstvách sveta (1998). Následne sa začala jeho púť po mnohých kluboch, z ktorých väčšina patrila medzi renomované značky. Počas svojej aktívnej kariéry okrem rodného klubu pôsobil aj v Slovane Bratislava, Liberci, Znojme, Plzni, Slávii Praha, Košiciach, Martine, Žiline, Kežmarku a Zell am See. V slovenskej extralige odohral 618 zápasov s bilanciou 213 gólov a 274 asistencií. V českej najvyššej súťaži zaznamenal 315 duelov (75+65). Na svojom konte ma tri slovenské a jeden český titul. Momentálne je trénerom dorastu v našom klube.
