Aj keď hokejisti HK Poprad už v minulosti zažili hlavne počas play-off stretnutia aj s mentálnym koučom, táto sezóna prinesie novinku. Počas celej sezóny bude s Kamzíkmi mentálny kouč Maroš Stanislav.
Tradičná otázka na úvod, ako sa zrodila Vaša spolupráca s HK Poprad?
Celkom zaujímavo. Jeden môj známy hotelier z Tatier spomenul sponzorovi HK Poprad, že som mentálny tréner a kouč a tak som sa nakoniec stretol s vedením klubu, hlavným trénerom a dohodli sme sa.
Ako bude prebiehať Vaša činnosť v HK Poprad?
Najprv musím povedať, že na Slovensku je mentálny koučing totálne v plienkach a preto musím dať HK Poprad veľký kredit zato, že si najali mentálneho kouča na celú sezónu. Táto cesta je na Západe úplne bežná. Pracujem s hráčmi a trénermi osobne. Najprv si pretestujem ich mentálnu situáciu. Mentálny tréning si treba predstaviť ako činnosť na dlhé obdobie. Napríklad ani pri tréningu strely švihom nezískate hlavný efekt hneď, aj tu si na výsledky počkáte. Veľa športovcov si ani neuvedomuje, že väčšinu zručností majú na veľmi podobnej úrovni, o výsledku však zvyčajne rozhoduje hlava. Budem k dispozícii celú sezónu. Mentálny tréning bude prebiehať na individuálnej práci s hráčmi, stretávať sa chceme štyri až päťkrát mesačne.
Ako si majú fanúšikovia predstaviť mentálny tréning, ako prebieha?
Dávam otázky a dostávam odpovede. Hráčov trápia častokrát veci, ktoré sa týkajú mimošportového života, ale aj športového. Zvyčajne riešia minulosť, alebo budúcnosť – čo sa stalo, alebo čo by stalo keby. Moja práca bude spočívať v pravidelnom stretávaní sa hráčmi a konzultovaní ich stavu.
Niečo ste naznačili, ale skúste špecifikovať, čo konkrétne trápi profesionálnych hokejistov?
Trošku to najprv rozšírim na oblasť profesionálneho športu, pretože už mám skúsenosti s viacerými športovcami z rôznych športových odvetví. Väčšinou sú to presvedčenia v hlave, že niečo nejako funguje, alebo nefunguje. Vedia veľmi dobre pomenovať čo nechcú, ale nevedia pomenovať, čo chcú. U hokejistov sú v hlave veľmi dlho myšlienky na situácie, ktoré môžeme nazvať, že boli chybou. Napríklad – pokazil som prihrávku, spravil som chybu, po ktorej padol gól, nepremenil som vyloženú šancu a podobne. Ak na to myslia dlho, vyplaví sa do tela stresový hormón, ktorý im ovplyvní športový výkon. Preto športovci často padajú dole nie kvôli fyzickej pripravenosti, ale preto, že zaťažujú svoju hlavu myšlienkami, ktoré im znemožnia podať 100-percentný výkon.
Čo chceme v klube týmto mentálnym koučingom dosiahnuť?
Veľmi ťažká otázka, je to ešte veľmi skoro. Uvidíme možno po 15 zápasoch. Čo však môžem zatiaľ povedať, po úvodnom pretestovaní som sa ešte nestretol s kolektívom, ktorý má tak dobré agregátne čísla. To znamená, že tu je veľký prísľub do budúcna. Samozrejme, v športe sa nemôžeme spoliehať teraz na to, že je tu dobrý tréner, dobrá taktika, mentálny kouč, lebo na samotnom konci športového výkonu je vždy hráč a ten musí premýšľať, čo spraviť na ľade ináč.
Ale vidíte už nejaké výsledky svojej práce?
Áno, hneď na začiatku vždy športovci vyvalia na mňa oči, a bolo to aj teraz tak. Ja sa im snažím vysvetliť, že hráč nerobí chyby. Hovorím im, že v tej chvíli, keď ide riešiť nejakú situáciu, tak v hlave má nastavené, že to chce spraviť správne, nechce ublížiť tímu. Chce spraviť to najlepšie v danej chvíli. My až spätne na základe toho, čo nastalo môžeme povedať, že to bola chyba. Nikto ju nechce spraviť vedome. Toto je vždy najväčšia výzva. Pracovať s tým, keď sa niečo nepodarí. Snažím sa vždy nastaviť myslenie tak, aby sa hráč zameriaval na to, čo spravil dobre a nie na to, čo spravil zle. Mozog si musí pamätať na dobré situácie, nie zlé. Niektorí hráči si na videu dookola pozerajú svoje chyby a snažia sa z nich poučiť. Ja im chcem nastaviť vnútorný jazyk v hlave tak, aby sa poučili z toho, čo spravili dobre. Odkaz teda pre všetkých je, že nehejtujeme keď sa nedarí, učíme sa z dobrého, nie zlého.
