Vyspovedali sme Sama Mlynaroviča po odohraní jeho zápasu s poradovým číslom 700 v slovenskej najvyššej súťaži.
Proti Michalovciam si odohral zápas číslo 700. Pamätáš si na svoj prvý?
Áno, pamätám. Mal som 18 rokov a hrali sme doma proti Liptovskému Mikulášu. Nemal som nakoniec žiadne striedanie, ale bol som šťastný, lebo v tej dobe nebolo ľahké dostať sa do základnej zostavy.
Vedel si, že nastupuješ na 700-stý duel?
Nevedel som o tom, že už je ten zápas tu. Vedel som, že sa blíži, ale nesledoval som a nevedel, že už to je teraz.
Povedal by si pred kariérou, že dosiahneš na túto métu?
Nerozmýšľal som takto. Najprv som chcel odohrať ten prvý. Čas plynul, chcel som hrať ďalej a ďalej. Chcem vyhrať každý najbližší zápas a posúvať sa dopredu. Nikdy som nad žiadnou takouto métou nepremýšľal, chcel som iba vyhrať najbližší duel.
Ktorý zápas si najviac pamätáš? Čo bol doteraz ten najpamätnejší moment?
Bolo ich naozaj veľa, to by sme tu boli dlho. Spomínam na méty 400, 500 a 600 a teraz 700. Všetky som zažil s dresom s kamzíkom na hrudi. Pripomínajú mi to doma pamätné dresy, začo som nesmierne vďačný.
Čo chceš ešte dosiahnuť?
Klamal by som, keby som nepovedal titul. No ako som sa stal otcom, môj cieľ je byť vzorom pre môjho syna Daniela, deti a mladých popradských hokejistov. Nech pracujú tvrdo. Pretože tvrdá práca preskočí talent, keď talent nepracuje tvrdo.
