Peter Mikula: S dobre odvedenou robotou sa dostaví výsledok
8. mája 2020
Tip na hokejový film – Legenda 17
10. mája 2020

Kamzíci v netradičných destináciách – Vladimír Lantoš (Španielsko)

Hokejový chlebíček občas zaveje hráčov aj do líg, ktoré nepatria medzi tie najsledovanejšie. To platí aj o bývalých či súčasných Kamzíkoch.

Mimoriadne zaujímavú hokejovú skúsenosť má za sebou aj odchovanec skalického hokeja Vladimír Lantoš. Dnes už tridsaťročný útočník pôsobil v drese s kamzíkom na hrudi na konci sezóny 2015/16. V roku 2017 sa totiž vybral na skusy do hokejovo exotického Španielska, kde strávil celú sezónu v drese miestneho suveréna posledných sezón CHH. Necso Txuri Urdin. „Týmto angažmánom ma prekvapil môj kamarát a bývalý spoluhráč Martin Uhnák. Prezradil mi, že v Španielsku hľadá úradujúci majster a najkvalitnejší klub nejakého strelca. Dal mi kontakt na obrancu Michala Stana, ktorý tam pôsobil sezónu predtým,“ rozpráva naposledy hráč prvoligových celkov Topoľčany a Dubnica.

Vladimír najprv čakal na konkrétne ponuky zo Slovenska, no žiadne „svetoborné“ neprišli. Preto sa rozhodol zbaliť seba a vtedy ešte snúbenicu a vybrať sa do baskického San Sebastianu. Informácie čerpal od Slovákov, ktorí tam už pôsobili. Preto tušil, že ho nečaká žiadna špičková liga a už vôbec nie plná Kanaďanov, ako to býva v podobných prípadoch. Len pre zaujímavosť môžeme uviesť, že v španielskej hokejovej súťaži doteraz pôsobilo až 45 Slovákov, medzi nimi aj mimoriadne známe popradské mená Miroslav Škovira, Peter Gápa, Slavomír Vorobel či Marek Nagy. „V tejto lige pôsobia hlavne mladí hráči. Povolení sú len traja cudzinci. V našom prípade tam okrem mňa pôsobil Lipták Michal Klepáč, ktorý tam ale už pracoval asi päť rokov a český útočník Pavel Mrňa. Ostatné tímy si takto spravidla posilnili brankársky post. My sme však mali v bránke skvelého reprezentačného brankára, ktorý pred časom napríklad pôsobil aj ako jednotka v najvyššej francúzskej lige. Ten by sa nestratil ani v extralige. Výkonnosť získaval každé leto v zámorí napríklad aj v kempoch Montrealu.“

Väčšinou treba za podobným angažmánom hľadať lepšie finančné podmienky pre hráčov v porovnaní so Slovenskom. Španielsko ale nie je žiadna výnimočná zlatá baňa v tomto smere. Ak však človek chce, vie si niečo ušetriť. Problémom nebolo ani bývanie či hokejové vybavenie. „V tejto lige sa hráva za amatérskych podmienok. Legionári majú však zaplatené. Ja som dostal čisto profesionálnu zmluvu. Keďže sa však trénuje a hráva málo, hneď som myslel aj na robotu. Tu ma však hneď pribrzdili. Keďže išlo o baskickú oblasť, bolo nutné vedieť ich miestny jazyk alebo Španielčinu. Vyplniť čas takouto formou bolo teda pre mňa náročné, preto som na to zanevrel. Bývanie sme ale mali krásne v podobe veľkého bytu pár minút pešo od zimného štadióna. Problém nebol ani s výstrojom. Dostal som určitý finančný obnos a mohol som si kúpiť čo chcem.“

Pri pohľade na kádre mužstiev v tej dobe ale aj v súčasností je badať, že ide i mimoriadne mladú ligu. Samozrejmosťou sú aj niektorí veteráni, no v konečnom dôsledku je vekový priemer poriadne nízky. „Hokej v Španielsku hrajú hlavne mladí chalani, ktorí sa na ľad prídu doslova zabaviť. My sme mali jasne najlepšie poskladaný káder. Legionári v iných mužstvách nedosahovali až takú kvalitu ako my traja. Navyše sme mali veľmi silnú tretiu formáciu zloženú už zo spomenutých mladíkov, ktorí boli naozaj šikovní. Nie nadarmo stále tvoria kostru reprezentácie.“

Veľkým otáznikom v týchto hokejovo menej rozvinutých krajinách býva úroveň tréningov. Tie bývajú často až neskoro večer a kvôli amatérskym statusom hráčov len pár dní v týždni. Slovensko – česká dvojica mala ale celkom šťastie na trénera. Ten síce nepôsobil na tomto poste dlho, no od svojho príchodu zbiera titul za titulom. „My sme mávali tréningy len pondelok, stredu a piatok. Chalani museli chodiť do práce, mladíci mali školu, preto prebiehali len večer. Mali sme ale prístup na ľad aj inokedy, preto sme si chodili zastrieľať aspoň na bránu. Tréningy neboli najhoršie, za čo mohla aj kvalita trénerov. Tí si dali aj od nás poradiť, predsa len sme mali už vžité veci z domu. Systému sme sa ale venovali menej ako na Slovensku. Hlavný coach mal aj tú výhodu, že vedel získať aj financie od sponzorov a komunikoval s nimi.“

Obrovským rozdielom bol pre tohto Záhoráka počet zápasov. Kým v extralige či v prvej lige ich absolvoval v pohode aj okolo 50, tu sa to číslo dostalo niekde na úroveň dvadsiatky. Dĺžku pobytu v San Sebastiane to ale nejako neovplyvnilo. Rozdiel bol samozrejme aj v kvalite. „Samotná liga trvá hádam dlhšie ako u nás. Rozdiel je v tom, že sa hrá len v sobotu. V základnej časti sme tak odohrali len 16 duelov. Toto ma trochu mrzelo, predsa len človek je zvyknutý na väčšiu zápasovú záťaž v týždni. Čo sa týka kvality, tak duely proti tým najlepším by som prirovnal k spodku prvej ligy. Keď sa bavíme o súbojoch najvyšších formácií s legionármi.“

Prestupom do týchto krajín sa otvára možnosť pre Slovákov zahrať si nejaké to kolo Kontinentálneho pohára. Za takým účelom sa cestuje napríklad do tímov v Turecku, Bulharsku či Srbsku. Toto bol aj prípad Txuri Urdin. Tento klub ale dovtedy v rámci medzinárodných konfrontácii veľa vody nenamútil. Problémom pre Španielov bolo dostať sa vôbec z predkola v konkurencii úplného hokejového suterénu. Túto sezónu boli nasadení priamo medzi kvalitnejšie tímy. „Takmer hneď po mojom príchode v auguste sme cestovali do rumunského Brašova. Naši chalani tam išli skôr na výlet. Pochodili po meste, spoznali kultúru a videli kvalitný zápas Miskolca s Brašovom. My sme však spravili takmer zázrak. Bolo to suverénne najlepšie účinkovanie Španielov v Kontinentálnom pohári. Dokázali sme vyhrať na mimoriadne kvalitným výberom Belehradu, ktorý tam mal samé importy čisto len pre toto podujatie. Vrchol prišiel v dueli s domácim Brašovom, v ktorom sme prehrali len o gól. Tam nás ale poriadne zarezali rozhodcovia. Inak by sme určite hrali finále s Miskolcom. Pre našich hráčov to bol neskutočný zážitok. Veľkú zásluhu mal na výsledkoch náš brankár. No ten rozdiel kvality bol markantný. Veď keď si zoberiete, že krátko na to išiel hrať Miskolc našu extraligu… Tí Španieli mali takú trému, že doslova padali sami na zadok.“

Po návrate z turnaja čakala mužstvo z Baskicka jasná úloha – obhájiť majstrovský titul. Práve preto tu angažovali aj útočnú dvojicu Mrňa – Lantoš. Išlo o veľkého favorita, čo začali napĺňať od prvého kola a v lige doslova dominovali. „My sme vyhrávali zaradom všetky zápasy aj vyšším rozdielom. Až na konci pri už potvrdenom triumfe v základnej časti sme zvoľnili. Prehrali sme napríklad v Barcelone, kde sme cestovali strašné hodiny. Prišli sme tam asi dvanásti s mladučkým kádrom, s ktorým sme hneď zamierili na pláž. O výsledok zápasu už hádam nikomu ani nešlo. To bol tiež skôr výlet. Titul sme s prehľadom nakoniec získali. Ja som v základnej časti skončil druhý v bodovaní mužstva aj ligy so štatistikou 21+11 v 16-tich zápasoch hneď po českom spoluhráčovi. V play off som pridal v piatich dueloch 9 gólov a 6 asistencií.”

Keďže sa všetko odohrávalo v Španielsku, tomu nasvedčovala aj atmosféra v klube. Nešlo o profesionálov, skôr o mladých chalanoch s chuťou užívať si život. A tak to vyzeralo napríklad aj po zápasoch. „Tí chlapci si to doslova užívali. Nikto na nikoho nežiarlil, ako je to u nás z dôvodu napríklad platov. Oni hrali zadarmo. Po zápase či v piatok po tréningu sa automaticky išlo do miestnej reštaurácie a popíjali do rána. Hrali to kvôli partii. Veď aj spomínaný brankár mal teraz nejaké problémy s mamou, tak sa v najlepšom veku 31 rokov rozhodol s hokejom seknúť a robí zubára.“

Aj keď z pohľadu hokeja nešlo o žiaden hviezdny podpis, Vlado našiel niekoľko plusov účinkovania v Španielsku. Do budúcna nevylučuje, že by sa podobne ešte vybral niekde hokejom baviť. Má to však dôležitú podmienku. „V tom čase som bol v San Sebastiane ešte so snúbenicou, tá už je teraz mojou manželkou. Máme malého syna, čiže by som musel veľmi prihliadať aj na nich. Určite nevylučujem, že by som takto ukončil kariéru. Ja hokej milujem, takto sa zabávať niekde vo Francúzsku alebo inde by mohlo byť fajn, ak by to malo pozitívny vplyv aj na rodinu. Aj na pôsobení v Španielsku nájdem niekoľko plusov. Hokejovo som si oddýchol a prišiel mu poriadne na chuť. Neboli tam totiž vyvíjané na nás žiadne stresy, keďže sa tímu aj nám legionárom darilo od začiatku. Prostredie bolo tiež krásne, keďže som veľmi nemíňal, tak sa dalo aj zarobiť. A nakoniec musím spomenúť celý kolektív, veď s niektorými hráčmi som v kontakte dodnes.“

Facebook komentáre