Hokejový chlebíček občas zaveje hráčov aj do líg, ktoré nepatria medzi tie najsledovanejšie. To je aj prípad Alexa Výhonského, ktorý svoju seniorsku kariéru štartoval v nižších nórskych a švédskych ligách. A spomienok má teda na hodiny rozprávania.
Rodák z Prešova sa rozhodol opustiť Slovensko už v dvadsiatich rokoch. Potreboval sa niekde začleniť do mužského hokeja a popri tom aj osamostatniť. V jeho rodnom klube to nevyzeralo najlepšie a presadiť sa do A-mužstva Banskej Bystrice, kde strávil poslednú sezónu, bolo mimoriadne náročné. „Istý švajčiarsky agent kontaktoval viacero Slovákov s možnosťou presunutia sa na sever Európy. Ja som to nebral najprv veľmi vážne, keďže len tak všeobecne spomínal Švédsko. Čas však postupoval rýchlo a ja som aj v septembri stále nemal klub. Keď mi opäť napísal, začal som to brať seriózne a riešiť moju situáciu týmto smerom,“ spomína na počiatky cesty do Nórska dobre stavaný center, ktorý si zahral v Poprade na začiatku sezóny 2016/17.
Pre Alexa sa tak v sezóne 2014/15 naskytla zaujímavá možnosť pokračovania kariéry v druhej nórskej lige, ktorá nie je pre Slovákov úplne neznámym miestom. Veď len v tejto konkrétnej sezóne ich tam pôsobilo 11 vrátane známejších mien ako Marek Mertel, Michal Murček, Jakub Cíger či Peter Kopecký. Do dnešného dňa evidujeme v nórskej druhej lige celkovo 38 Slovákov, medzi nimi aj Dušana Sidora či Martina Šúreka. „Konkrétne išlo o maličký klub s nízkym rozpočtom Nes IK. Tu som sa sťahoval aj s odchovancom Spišskej Novej Vsi Jurajom Kucirkom, s ktorým som tam cestoval autom. Výplaty boli na miestne pomery veľmi nízke, no ja som tam nešiel zarobiť. Potreboval som si zahrať medzi mužmi.“
Nórsko je náročná krajina na život bez klasického miestneho platu, no pre mladých hráčov skvelá príležitosť mať hneď na začiatku seniorskej kariéry skvelý ice time. Ani sám Alex asi netušil, že to tak naozaj bude a občas bude na ľade takmer neustále. A to najmä z dôvodu fungovania klubu. „Začali sme veľmi dobre, káder bol na miestne možnosti poskladaný slušne. Následne ale vedenie stratilo financie a čo sa tam začalo diať…Vystriedalo sa tam neuveriteľné množstvo hráčov, no prichádzali hlavne z nižších líg. My sme ligu nakoniec dohrávali asi dvanásti, čiže to všetko bolo na nás, ktorí ten hokej berú vážne. Nejakým spôsobom sme však druhú ligu zachránili,“ vracia sa k svojim prvým skúsenostiam s mužským hokejom na netradičnom mieste dnes už hráč, ktorému sa podarilo v posledných dňoch podpísať zmluvu s kvalitným a tradičným francúzskym klubom pôsobiacim v najvyššej súťaži. Celý pobyt však nebol len o hokeji. „Tá zmluva bola naozaj minimálna. V Nórsku to funguje tak, že ak klub nemá peniaze na platy hráčov, nájde im prácu. My sme „makali“ v sklade, čo bolo dosť náročné, no zvládali sme to.“
Alexovi to išlo v Nese ako po masle, v základnej časti dosiahol 19 gólov a rovnaký počet asistencií v 28 zápasoch. Aj preto zaujal v najvyššej lige. „Zaujal som zástupcov Kongsvingeru, kde som sa presunul v rámci hosťovania. Tiež išlo o poloprofesionálny klub so svojimi problémami. No takto to býva, presne to sú situácie, kedy sa uvoľní miesto pre mladých hráčov, čo bol aj môj prípad. Celkom sa mi tam aj darilo ale Nes ma tu nechcel nechať, keďže ho čakali ešte boje o záchranu. Aj napriek tomu všetkému som bol so sezónou spokojný. Zahral som si dostatočne, bol som lídrom a aj som si finančne prilepšil.“
Nórska anabáza mu otvorila dvere do susedného Švédska, ktoré je určite viac hokejovou krajinou. Pre Alexa sa naskytla šanca zabojovať o miesto v drese Pitea, čo bola farma veľkoklubu Lulea. „Nebol to šťastný krok. Keď som tam prišiel, zistil som, že oni vlastne majú podpísaných takmer všetkých hráčov. Hodili ma medzi 25 miestnych korčuliarov s viac menej istým „flekom“. Ja som tam bojoval dva týždne, darilo sa mi aj v prípravných zápasoch. Povedali mi, že čakajú lídra, ktorý bude strieľať tri góly za zápas…No na cca 20 ročného hráča to boli asi trochu prehnané ciele, no bral som to ako dôvod na ukončenie spolupráce. Bolo mi to jasné, že tu to asi nepôjde,“ hovorí o nie veľmi úspešnej skúške v tomto klube. Švédsko však neopustil, aj keď sa musel uspokojiť so súťažou Division 1, čo je tretia liga v poradí. „Ocitol som sa na byte u Christiana Jaroša v Lulei, kde som čakal na kroky agenta. Ak to číta, tak mu touto cestou veľmi pekne ďakujem za pomoc. Bol koniec augusta a ja som nemal klub, plat a navyše som ostal v neuveriteľne drahom Švédsku. Ozval som sa teda môjmu známemu z Nórska, ktorý mal v tejto krajine známosti a podarilo sa nám vybaviť pôsobenie v klube Grästorps.“
Začal sa tak pre chalana z Prešova ďalší mimoriadne zaujímavý príbeh, tentokrát v maličkej dedinke vo Švédsku. Ani tu to nebolo len o hokeji a aj toto je dôkaz, že mladí slovenskí hokejisti nemôžu čakať v zahraničí len super hokejové podmienky a mať na ružiach ustlané. „Podpísal som zmluvu na dva roky. Treba však veľmi zvážiť, či chcete ako mladý Slovák pôsobiť v neznámom klube v Škandinávii. Tu tie zmluvy nie sú vôbec lukratívne, často sa ani neplnia. Každý klub je však iný, ja som zázraky ale nečakal. Za hokej som podľa zmluvy nedostal skoro nič, musel som ísť pracovať k jednému zo sponzorov. S tým som samozrejme súhlasil.“
Kým v Nórsku išlo o prácu skladníka, tu Alexa zarazil nový zamestnávateľ o čosi viac. Išlo totiž o cementáreň. Vedenie s trénerom ho však ubezpečili, že to bude len taká ľahká robota. Občas chytí metlu a pozametá…“Nasadli sme do auta a cesta nám na prekvapenie trvala hodinu tam a hodinu späť. Metlu som ani nevidel, normálne som prehadzoval cement celý deň. Ruky som mal roztrasené poriadne, všade bol prach čo mi vadilo aj zdravotne. Ale veď človek nejako prežije. Začalo sa to ale prejavovať na tréningoch. Predsa len, po takej makačke zvládať aj ich tréningové dávky pri oddýchnutých spoluhráčoch či pôsobiť v tejto naozaj kvalitnej lige nebolo ľahké.“
Alex mal celkom dobrú pozíciu v klube a aj herne to bolo ono, no cítil rezervy kvôli práci. A tak sa vybral za vedením. „Ja som tam nešiel so zlým úmyslom. Len som sa spýtal, či sa nenájde niečo iné, aby som mohol viac pomôcť klubu. Veď videli, že nám to na ľade ide. Len som začal rozprávať, už som zbadal trénera, ako žmolí noviny v rukách. Ani sme sa nedostali s vedením k nejakému riešeniu a už na mňa spustil, že to je predsa náš sponzor. Išlo o staršieho miestneho trénera, takú starú školu. Tak som to nechal tak, no nasledujúci deň som sa objavil vo štvrtej päťke a do konca sezóny skoro vôbec nehrával…Pýtali sa ma aj spoluhráči, s ktorými sme to tam dovtedy úspešne ťahali vo formáciách, že ako je to možné…No aj to je život legionára. Proste často v Škandinávii len vypĺňajú miesta cudzincami. A na to sa musí každý pripraviť. A navyše keď ide o tak malý klub s menej skúseným manažmentom.“
Následne prišiel návrat na Slovensko, no ani v Poprade či v Michalovciach to nebolo ono. Oba kluby prechádzali hektickým obdobím a veľkými zmenami. Zdalo sa, že sezónu 2016/17 ukončí poriadne skoro. Opäť sa však ozvalo Nórsko a starý známy Kongsvinger. „Znovu išlo o menší klub so svojimi problémami. Výsledky mali katastrofálne, no jednalo sa o najvyššiu súťaž. Dostal som možnosť dohrať sezónu s profesionálnou zmluvou. Dokonca tam bola klauzula, že keď klub zachránime v súťaži, kontrakt mi automaticky predĺžia. Mne sa hralo výborne, dokonca v bojoch o záchranu som mal viac ako bod na zápas a s veľkým šťastím sme sa udržali. Opäť sa však potvrdilo, že v týchto končinách a menších kluboch tie zmluvy nestoja za veľa.“
Po možno aj nečakanom úspešnom závere sezóny sa Alex tešil na tú nasledujúcu, ktorá by bola jeho prvou v najvyššej súťaži medzi mužmi. Čas však plynul a aj keď ho presviedčali, že pokračovať bude, zmluvu stále nevidel.. Nakoniec sa k nemu dostala informácia, že klub vymenil trénera. A už začal tušiť, že to nemusí dopadnúť dobre. Hlavne potom, ako jemu či agentovi nikto nezdvíhal telefón. Bol už august, Alex odmietol zmluvu s kvalitného miestneho Cometu až mu prišla správa na messenger…“Jednoducho mi na Facebook napísali, že mi ďakujú za záchranu klubu, ale nemajú na mňa peniaze. Americký tréner si tam doviedol svojich hráčov a na mňa neostalo miesto. Tí Američania skončili po sezóne s kariérami…A ja som bol úplne nahratý…“
Nezlomilo ho to však a kývol na ponuku z tretej najvyššej Francúzskej ligy, kde doslova bodovo hviezdil v drese Chambéry. Táto liga ale určite nezodpovedala jeho výkonnosti, no práve tu zabudol na všetky problémy, mal šancu na sebe makať a hlavne sa hokejom baviť. Po sezóne opäť spojil svoje kroky s Nórskom. „Zavolal mi jeden kvalitný tréner, ktorý teraz pôsobí vo fínskej Mestis lige. On registroval to, čo sa mi stalo v Kongsvingeri a chcel ma veľmi do klubu Narvik, ktorý pôsobil v druhej najvyššej súťaži. Išlo však o klub s parádnym zázemím, bavil som sa o ňom napríklad aj s brankárom Dušanom Sidorom. Nepočul som jedno krivé slovo…“
Začalo sa zdať, že karta sa konečne obracia a Alex zažije konečne bezproblémové hokejové obdobie. Dokonca sa Narvik mal presunúť okamžite do najvyššej súťaže, na ktorú určite mal po finančnej stránke, kvalitou kádra, zázemím aj manažmentom. “Veľmi som sa potešil. Prišlo však obrovské sklamanie. Veľmi bohatý majiteľ sa totiž s manažérom rozhodli na poslednú chvíľu, že by na tom finančne nezarobili a že chcú zažiť sezónu plnú víťazstiev. Vybrali sa tak na zväz a odmietli ponuku. Bol to dosť zlý krok, odvtedy sa zväz obul do Narviku vždy, ako to bolo možné. Tak ma opäť čakala druhá liga, no vlastne s tým som tu aj prišiel.“
Ak ste očakávali život ako gombičku, opäť sa muselo niečo pritrafiť...“Zmluvu som mal parádnu, finančne to bolo super. Prekvapenie prišlo pri prvej výplatnej páske. Suma bola oveľa nižšia ako som mal dostať. Nemal som totiž pridelené určité číslo, aby som si vyriešil dane a klub mi ani nemôže poslať na účet peniaze, keďže mi ho ani takto nezaložili. Celé dni som to vybavoval na imigračnom úrade, no keďže bol čas aký bol, niekoľko mesiacov som dostával veľmi malé peniaze. To v Nórsku nie je sranda, veď tak som dal skoro tisícku len na stravu mesačne a to sme chodili nakupovať len do Švédska. Keď mi tie dane prišli spätne, to bolo radosti. Som mohol konečne aj ja pozvať na 20 eurovú kávu spoluhráčov (smiech). Musel som si tak nájsť prácu, čo sa mi podarilo. Išlo však o poriadnu drinu pri stavbe mostu, čo mi pripomenulo cementáreň vo Švédsku, no z niečoho som musel žiť. Ale bolo tam krásne.“
Po hokejovej stránke to bola ale jedna báseň. Narvik doslova prevalcoval celú ligu a darilo sa aj jemu po individuálnej stránke. So spoluhráčmi v útočnej formácii ovládli kanadské bodovanie, Alex nazbieral v 31 zápasoch 21 gólov a 23 asistencií. „Nóri sú ale zvláštni ľudia hlavne na Severe. Tam som sa nemal s kým porozprávať, všetci boli úplne uzavretí. Svojský bol aj tréner. Zavolal si ma pred jedným zápasom, že sa po zranení vracia do zostavy Fín a že ja idem do obrany, že čo na to vravím. Podľa mňa to bola nejaká skúška môjho charakteru, keďže sa podobné veci opakovali stále, aj keď som bol elitným hráčom. Tu aj odporúčam každému Slovákovi sklopiť uši a správať sa slušne. Povedal som, že to rešpektujem a opäť si vybojujem miesto v útoku. Tréner buchol po stole a povedal, že toto chcel počuť. A bolo všetko v poriadku.“
Narvik teda postúpil do najvyššej sezóny a Alex sa opäť tešil na najvyššiu súťaž. Dokonca tu získal aj ocenenie za najlepšieho nováčika (rovnako ako v Kongsivngeri), o ktorom hlasovali fanúšikovia. Tipujete správne, aj napriek opcii z toho nič nebolo. „Mal som mať automaticky predĺženú zmluvu, no na tej svojej sa nedohodol tréner. Nový si priniesol svojich hráčov a na mňa opäť neostalo miesto. Čo už, povedal som si. Tento prístup sa mi však po rokoch začína vracať. Už tu do Narviku som sa dostal tak, že tréner ma vnímal ako chalana, ktorý to len tak nezabalí ani v horších podmienkach. Tak som sa dostal aj do druhej francúzskej lige, kde išlo o akési B-čko hviezdneho Grenoblu. Ja som sa začal svojvoľne venovať mladým, bavilo ma takto pomáhať. To nie je zrejme vnímané vo hokejovom svete ako samozrejmosť u slovenských hráčov. Stále mi vraveli, že nemám našu mentalitu, že s tým proste neseknem pri prvom probléme. Ja tomu až tak nechápem, neuvedomujem si to, že môžeme byť takí, no bohužiaľ, aj v menej hokejových krajinách skôr podpíšu Lotyša, a to nevravím o Čechoch. Aj to ma posunulo po rokoch, o ktorých by som mohol napísať aj knihu, do najvyššej francúzskej ligy. Aby som to nebol ja, prišiel koronavírus…Teraz už hádam konečne zahrám celú sezónu v dobrej súťaži…“
