Hokejisti majú možnosť vo svojej kariére pôsobiť aj na takých miestach, kam sa väčšina ľudí v živote ani nedostane. Jedným z tých, ktorí sa môžu pochváliť exotickým pôsobiskom, je aj Miroslav Štefanka.
Odchovanec nitrianskeho hokeja si vyskúšal ázijskú ligu v drese Halla Winia (Južná Kórea) v sezóne 2003/04, kde sa presunul práve po pôsobení v Poprade. Zmenu pôsobiska však komplikovalo vtedajšie vedenie nášho klubu. „Michal Mádl. Vtedajší hráč Kladna, poskytol na mňa kontakt jednému agentovi, ktorý mi predostrel túto mimoriadne zaujímavú ponuku. Jeho úlohou bolo zohnať pre kórejský klub troch hokejistov z našich končín, ktorí by mu pomohli v jeho historicky prvej sezóne medzi mužmi,“ opisuje dnes už 46-ročný bývalý center počiatky spolupráce medzi kórejskou a oveľa skúsenejšou československou hokejovou školou. Ako sme už spomenuli, vyriešiť sa musel najprv platný kontrakt v extraligovom Poprade. „V zmluve som mal výstupnú klauzulu v znení, že keď sa z nej vykúpim sumou 200 000 slovenských korún, stanem sa voľným hráčom. Išiel som teda za riaditeľom s tým, že som schopný túto položku zaplatiť. Kontrakt v Kórei bol totiž tak lukratívny, že sa mi to aj tak oplatilo. Nemal som prečo v Poprade ostať napríklad aj z dôvodu, že ani tu som nemal splnené všetky veci, na ktorých sme sa pred mojim príchodom dohodli. Ostal som prekvapený, že sa z jeho strany objavili vyhrážky, že si už hokej nikdy nezahrám a podobne. Ja som však bol presvedčený, že na odchod mám nárok, v čom ma uistili aj odborníci.“
Odchodu za veľkým hokejovým dobrodružstvom už teda nič nestálo v ceste, stačil len súhlas najbližších. Všetko však muselo prebehnúť expresne rýchlo. „V piatok som odohral posledný zápas za Poprad vo Zvolene. Následne som odovzdal všetky veci v klube a po dohode s rodinou som sa presunul v nedeľu do Kladna, kde hrával môj brat. Tam som prespal a na druhý deň som už sedel vo Frankfurte v lietadle smer Inchon. Takto sa začal pre nás troch poriadne zaujímavý výlet spojený so spoznávaním úplne odlišnej kultúry či hokeja. Michal Mádl ako jediný poznal túto časť sveta, keďže už predtým hrával v Japonsku.“
Nikto však netušil, čo ich po hokejovej stránke čaká. To platí aj o Kórejcoch, ktorí dovtedy nikdy nezažili seniorskú ligu. „V Kórei sa hral hokej len v dvoch mestách a fungovala tu len univerzitná liga. Z nej vybrali najšikovnejších hráčov, ktorých sme mali doplniť len my traja. Vlastne sa takto vytvorila miestna hokejová reprezentácia,“ prezrádza doslova počiatky mužského klubového hokeja mimoriadne skúsený hráč, ktorý vo svojej kariére odohral v našej extralige viac ako 500 súťažných zápasov. Aj výsledky ich mužstva na začiatku potvrdzovali, že ide o úplne neskúseného nováčika. Ako tak ich nad vodou držala legionárska trojica. „Chalani boli fyzicky naozaj dobre pripravení. Taktika či iné hokejové veci im však veľa nehovorili. Po bleskovej dvojtýždňovej príprave sme nastúpili proti úradujúcemu majstrovi a schytali sme debakel 11:1. Naša česko-slovenská päťka svoj mikrozápas remizovala 1:1… To už aj tréner pochopil, že takto to nepôjde a rozhodil nás do rôznych formácií. Následne sa to začalo zlepšovať a dokázali sme bodovať. Ligu sme ukončili na treťom mieste z piatich.“
Problém ale nebol len v korčuliaroch. Halla Winia doplácala na veľa nedostatkov, v ktorých ich jasne prekonávali Japonci. „Tí mali vo svojich kluboch množstvo Kanaďanov, ktorým dávali občianstvo, čiže sa im opäť uvoľnilo miesto pre ďalších. Dôležité je, že nimi obsadili brankárske posty. A tu nastal u nás veľký problém, keďže na toho nášho sa nedalo spoľahnúť. Nedostatkom bol aj fakt, že my sme nemali vlastný štadión. My sme sa museli na týždeň zbaliť a odviezli nás do mesta, kde sme mohli trénovať.“
Hokej už táto trojica poznala, predsa len išlo o mimoriadne skúsených hráčov. Čo však život mimo ľadovej plochy? Ten môže byť pre Európanov doslova šokujúci. Tu ale našli naozaj dobré podmienky. Dôležité bolo nájsť si vhodné ubytovanie. „Povodili nás po hoteloch a my sme si vybrali ten, ktorého majiteľom bol Nemec. V tomto smere to bolo super. Priamo v ňom boli tri reštaurácie, medzi ktorými bola aj európska. Mali sme k dispozícii 20-metrový bazén, sauny či regeneračné priestory. Vlastne sme ho ani nemuseli opúšťať. Tu nás chodili navštevovať aj iní členovia klubu. Ani peňaženku sme nevytiahli, všetko bolo na podpis a išlo na účet vedenia. Predsa len, pohybovať sa len tak po kórejských mestách bolo mimoriadne ťažké. Ide o obrovské metropoly s neustálymi zápchami a smogom. Keby tu nebolo metro, tak sa presúvame hodiny, nie minúty. A aj tá klíma bola tým všetkým poznačená. To množstvo áut a niekoľko prúdové zapchaté diaľnice po celom meste spôsobovali napríklad to, že tu ani v zime nebol sneh, aj keď išlo o rovnaké klimatické pásmo ako na Slovensku. V meste nič a za ním metrové záveje…“
Samostatnou témou bol tréner či manažment. Tí boli v tej dobe na oveľa horšej úrovni. Dnes už Kórea dokáže konkurovať ostatným reprezentáciám, dokonca tento klub je momentálne asi najúspešnejším v Ázijskej lige. Vtedy sa však doslova učili úplné základy trénovania. A v tom im pomáhali aj legionári. „V decembri mala liga trojtýždňovú pauzu. Tú sme využili na návštevu Česka, kde s nami cestovali aj tréneri či manažéri. Čosi už mali naučené z knižky, ktorú sme im doniesli od nás. Tam sa napríklad tréner dočítal, kedy má brať oddychový čas, ako trénovať 1 na 1 či postavenia na vhadzovaní. Pekne stranu za stranou podľa knižky sme riešili niečo nové. Až sa dostal k odvolaniu brankára. Keďže tam čítal, že sa to robí pri nepriaznivom stave o gól či dva, odvolal ho tiež. Lenže my sme mali vhadzovanie vo vlastnom obrannom pásme… To tam asi nebolo definované… V Česku tak mohli pozorovať profesionálne kluby a nabrali tam veľmi veľa nových poznatkov. Tu bol čas nadviazať aj na spoluprácu medzi agentmi. Zrejme to zobrali vážne, veď sa následne rok čo rok zlepšovali.“
Zaujímavo vyznela aj spolupráca s domácimi hráčmi na ľade či mimo neho. Predsa len, jazyková a kultúrna bariéra bola obrovská. A to nevravíme o hernej kvalite. Našli sa však aj výnimky. „Ja som mal vo formácii mimoriadne talentovaného mladíka. Ten mal takú strelu švihom, akú som nevidel ani u najväčších hviezd našej ligy. Veľká škoda, že tam v tom čase stále platila veľmi prísna povinná vojna. Teraz ju už športovci absolvujú tak „na oko“, ako napríklad futbalista Tottenhamu Son. Táto naša hviezdička musela prerušiť kariéru na dva roky. A predstavte si, že ani nemohol trénovať… Nakoniec sa do toho dostal, sledoval som ho roky. Bol aj v reprezentácii a stal sa hviezdou miestnej súťaže. To bol asi jediný hráč, ktorého meno som si presne zapamätal. Inak sme ostatných volali nejakými prezývkami, to sa inak nedalo… Ale boli milí, aj keď trochu uzavretí. Doniesli nám vždy ovocie, volali nás na pivo do mesta. No to by sme sa stratili, navyše sme im vraveli, že na čo budeme platiť, keď si ho môžeme dať všetci v parádnej kvalite a zadarmo u nás na hoteli. O zábavu bolo postarané… Brali nás aj na výlety, boli sme sa pozrieť napríklad na hraniciach so Severnou Kóreou. Určite sme sa nenudili.“
Bohužiaľ, spolupráca s klubom trvala len rok. Naspäť sa už náš hokejista nevrátil, dôvodom bolo vypadnutie reprezentácie do nižšej kategórie. „Veľká škoda, my sme boli viac-menej dohodnutí aj na nasledujúcu sezónu. Prišiel však zostup a v miestnom hokeji sa úplne zmenilo vedenie. Prišli noví tréneri a skôr začali upriamovať pozornosť na Fínov. Nešlo len tak o hocijaké mená, veď tu hokej neskôr dostali do popredia svetové hviezdy ako Essa Tikkanen, ktorý si v našom klube aj zahral.“
Aj keď celá táto debata možno vyznie tak, že išlo o hokejový svet s horším zázemím, v Kórei mali hráči komfort, aký nenájdu vo svete len tak. To sa netýka len spomenutého ubytovania. „Platovo sa nie je o čom baviť. Na tú dobu to bola nesmierne štedrá ponuka. A to Kanaďania brali alebo berú teraz niekoľkonásobne viac. Tí sa majú ako králi. Išlo aj o iné veci. My sme mali človeka, ktorý nás vždy vozil na aute kdekoľvek sme chceli alebo museli ísť. A výstroj? Tak toto je iný svet. Nám do Európy sa vozil len odpad. Spýtali sa ma, koľko chcem hokejok a aké. Ja som im nadiktoval presné čísla a doniesli mi ich na hotelovú izbu dvadsať. To nie je nezvyčajné číslo, no ja som odohral sezónu asi s troma. Ostatné som rozdal spoluhráčom a asi tri zobral s výstrojom domov, čo mi povoľovali limity hmotnosti batožiny na letisku. A čuduj sa svete, u nás v lige ich v nasledujúcej sezóne chalani lámali tie isté pravidelne, ja som aj tu odohral sezónu s troma… Rukavice či nohavice mi vydržali takmer dodnes. Nevídaná vec. Každopádne išlo o skvelú skúsenosť, na ktorú spomínam rád dodnes. Roky som v kontakte s ľuďmi z Kórei a ich hokej sledujem. Som rád, že som si tam mohol zahrať.“
Miroslav Štefanka sa narodil 23.9.1973 v Nitre. S kariérou začínal v extralige práve vo svojom rodnom meste. Následne sa presunul do prvoligovej Trnavy a Prievidze, aby zažil veľký podpis v Slovane Bratislava (hrával aj za jeho B-čko, kam sa vrátil aj v roku 2002. 7 zápasov odohral aj za český Liberec. V Poprade pôsobil v sezónach 2002/03 a 2003/04 až do svojho odchodu do Kórei. V našom drese absolvoval 41 zápasov s bilanciou 7 gólov a 11 asistencií. Drvivú časť kariéry odohral v rodnej Nitre, kde patril roky medzi najdôležitejších hráčov a zastával aj pozíciu kapitána. V zahraničí si odkrútil aj jednu sezónu v Rumunsku, kariéru ukončil ako hráč Nových Zámkov v rámci 2. slovenskej ligy či Erste Liga. Počas pôsobenia v Halla Winia nastúpil na 16 duelov s bilanciou 5+9. V tíme si zahral s Čechmi Alešom Zimom a Michalom Mádlom. V lige 6-krát zvíťazili a 10-krát prehrali. Celkovo skončili na treťom mieste (5 účastníkov) s bilanciou 45:86 a získanými sedemnástimi bodmi.
