Prinášame sériu rozhovorov s popradskými nádejami, ktoré klopú na dvere A-tímu.
Dávid Romaňák (20), patrí k juniorom, ktorí sa už v popradskom áčku predstavili. Premiéru si odkrútil v dvoch zápasoch v sezóne 2017/18, následne sa presunul do projektu Orange 20 a v predčasne skončenej sezóne nastúpil za Poprad v troch dueloch. Bol členom majstrovského tímu popradského dorastu v sezóne 2015/16.
Celkovo odohral v najvyššej slovenskej súťaži 21 zápasov bez bodového zisku. V druhej najvyššej súťaži si pripísal na svoje konto 47 štartov a osem bodov za dva góly a šesť asistencií. Dostal sa aj do juniorského národného tímu, kde v troch dueloch zaknihoval asistenciu.
„Poslednú sezónu hodnotím ako na hojdačke, začal som ju v Leviciach, kde som dostával veľký priestor, veľa mi pomáhal aj obranca Mišo Novák a výkonnosť sa od zápasu k zápasu zlepšovala. V decembri ma tréner Mikula povolal do Popradu, za čo som bol veľmi vďačný, ale bohužiaľ prišiel kolaps z preťaženia, keďže som hrával v stredu a piatok prvú ligu a sobotu, nedeľu som chodil pomáhať našej juniorke, a telo to po troch mesiacoch už nezvládlo. Kolaps ma vyradil na zhruba mesiac a pol a potom prišla ponuka dohrať sezónu v Spišskej Novej Vsi, kde som aj napriek dlhšej pauze dostával veľkú dôveru a čas na ľade. Mali sme vysoké ambície a musím pochváliť podmienky aj starostlivosť o hráča, ktorá sa oproti ostatným rokom vysoko dvihla,“ zhodnotil Dávid skončenú sezónu.
Následná karanténa zasiahla prakticky každého a najlepšou aktivitou boli prechádzky v prírode. To potvrdzuje aj Dávid. „Trávil som veľa času s mojou priateľkou a rodinou. S priateľkou sme toho veľa pochodili, keďže turistika bola jedna z tých možností, ktorá bola dovolená a tak sme si spríjemnili čas v Tatrách a Slovenskom raji. Čo sa týka tréningov, tak týždeň po sezóne som si oddýchol a potom som začal individuálne trénovať v rámci možností, aby som bol pripravený na letnú prípravu, keďže som tušil, že bude patriť k tým náročnejším.“
Dávidova poctivá príprava smeruje k hlavnému cieľu, presadiť sa a udržať sa v A-tíme. „Chcel by som dať všetko do toho, aby som sa v najbližších rokoch presadil v slovenskej extralige, udržal sa v tíme Popradu a neustále sa zlepšoval a neskôr to skúsil aj v zahraničí. Takým mojím snom je dostať sa do švédskej ligy,“ povedal Dávid o svojich predstavách do budúcnosti.
Takmer každý hráč si prešiel fázou, kedy už rozmýšľal, či má jeho snaženie význam. „Bol to môj prvý rok v doraste, kde som sa nedostal do zostavy a keďže som bol mladší ročník, tak ma poslali k deviatakom, kde som mal patriť k lídrom a bojovať o miesto v zostave dorastu. No lenže tam som bol dosť odstrkovaný a väčšinou som bol vo štvrtej formácii a nahral som toho veľmi málo a navyše ma po sezóne čakala plánovaná ťažká operácia, kde bolo jasné, že vynechám aj prvé mesiace tej nasledujúcej sezóny. Váhal som, či s hokejom pokračovať, ale po tej operácii som si povedal, že to bude nový štart a skúsim dať do toho všetko. Tak som začal trénovať v rámci voľného času veľmi ťažko každý deň a hľadal som spôsoby ako sa zlepšovať. Pomaly sa to zlepšovalo, až som prvý rok v juniorke patril k lídrom a po tej sezóne som sa dostal aj prvýkrát v živote do reprezentácie a to do 20 rokov. Vtedy som si povedal, že asi to má zmysel, len musím ďalej pokračovať v tom, ako som začal.“
Dávidovou prioritou je stále hokej, ale pracuje aj na svojom vzdelaní: „Chcem mať v živote viac možností, preto začínam študovať na vysokej škole a ak by to teda náhodou nevyšlo s hokejom, tak by som sa rád živil ako programátor. Aj preto od septembra nastupujem na vysokú školu – Technickú univerzitu v Košiciach, odbor Informatika.“
Dávid na záver zaspomínal na svoje začiatky a tiež aj na svoje vzory. „Keď som mal sedem rokov, tak sme pozerali s otcom hokej v televízii, kde dávali nejaký zápas a otec sa ma opýtal, či by som to nechcel skúsiť aj ja, tak sme vyhľadali najbližší tréning prípravky a vtedy sa to začalo. Bol to môj otec, ktorý ma k hokeju priviedol a odvtedy ma v ňom celý čas podporoval, začo som mu veľmi vďačný a pevne verím, že raz sa mi podarí mu to všetko vrátiť. V detstve bol mojím vzorom Niklas Kronwall, keďže v tej dobe bol môj obľúbený tím Detroit Red Wings a Niklas bol známy tvrdou hrou a bol takým vodcovským tipom, tak ma tým inšpiroval. Dnes je ním Quinn Hughes z Vancouveru Canucks, ktorý je veľmi komplexným obrancom a podľa mňa v kariére toho ešte veľa dosiahne.“
