Adam Jevoš: Chcel by som byť lídrom v juniorskom tíme
11. septembra 2020
Poprad vyhral na Spiši a aj v základnej skupine
15. septembra 2020

Na slovíčko s posilou: Dávid Skokan

Významnou posilou tímu Kamzíkov sa pred novou sezónou stal odchovanec Dávid Skokan. Ten sa vrátil do materského klubu z Košíc, kde pôsobil s kapitánskym „C“ na hrudi.

Na úvod rozhovoru si zaspomínal na svoje hokejové začiatky. „S hokejom som začínal asi v šiestich-siedmich rokoch doma v Poprade a inšpiráciou boli moji brat, ktorý hral a otec, ktorý trénoval. Sme hokejová rodina, nič iné som na výber asi nemal. Odmalička ma to ťahalo za hokejom a hrám ho dodnes. Čo sa týka spoluhráčov, tak asi v šiestej triede som hral s Pinčim a jeho bratrancom spolu v útoku. Potom ma vytiahli vyššie a tam som hral spolu s Marcelom Haščákom a Danom Brejčákom. Aj Domino Kramár je môj spolužiak zo základnej školy, teda aj s ním sme hrávali.“

Ako 16-ročný odišiel rozvíjať svoj talent do Kanady, do mesta, z ktorého vyrazil do veľkého hokeja kapitán Pittsburghu. „Bol som draftovaný do juniorskej ligy CHL, konkrétne do quebeckej časti, do tímu Rimouski Oceanic. Prišiel som tam rok potom, čo mali silný tím na čele so Sidney Crosbym, keď skoro všetko vyhrali. My sme to mali ťažšie, boli sme takmer všetci 16-roční a väčšinu sme prehrávali. Čo sa týka organizácie, bola na top úrovni a Rimouski bolo krásne mesto. Bolo o nás výborne postarané a mal som skvelú rodinu. Naučil som sa tam anglicky, naučil som sa o seba postarať, videl som trochu svet a po hokejovej stránke to tam bolo na vysokej úrovni. Následne ma draftovali NY Rangers, kde bolo sa veľmi ťažké presadiť, keď tam o miesto bojovalo takmer 60 hráčov a v tej dobe som na to miesto proste nemal.“

Do veľkého hokeja sa Skokan odrazil po návrate z Kanady cez Poprad. Následne dostal šancu v Slovane Bratislava. „Už ani neviem presne kedy som sa vrátil z Kanady do Popradu, odohral som asi 35 zápasov ako mladý chlapec a tá sezóna mi dala veľa. Hral som dosť, ale po sezóne som z určitých dôvodov nechcel v Poprade ostať a kúpil ma Slovan, keď mal o mňa veľký záujem ich GM Maroš Krajči. S ním mám stále skvelý vzťah a na tie roky v Slovane spomínam iba v dobrom. Tam som sa dostal naspäť do veľkého hokeja.“

Do Slovana sa potom vrátil, keď už pôsobil tím v KHL. „Sezónu predtým som nemal vydarenú a preto som prijal šancu zabojovať o zmluvu v Slovane v KHL. Úvod som mal dobrý a potom prišlo zranenie lýtka a dlhšie som nehral. Lietania v KHL som sa nebál, podľa mňa je to lepšie ako autobus, každý sme mali k dispozícii tri sedadlá a aj zábavný systém. Preto mi tie presuny vôbec nevadili. Znova som videl kúsok sveta, nabral nové skúsenosti, lebo KHL je skutočne veľmi dobrá liga a ruskí hokejisti sú dosť šikovní.“

Jeho cesta pokračovala potom opäť v Česku. „Následne som šiel do Chomutova, kde ma dotiahol tréner Růžička, ktorý ma poznal zo Slavie Praha. V prvej sezóne sme vypadli v semifinále, vytvorilo sa tam veľmi kvalitné mužstvo. Dvaja hráči sa dostali odtiaľ priamo do NHL (Kämpf a Rutta). V klube boli peniaze, postavil sa nový štadión, pri päťtisícovej kapacite chodilo stále minimálne 4-tisíc ľudí. Život v Chomutove bol super, mesto sa nám páčilo, našli sme si veľa kamarátov. Potom neskôr začali meškať výplaty, snažili sa predať najlepších hráčov, alebo ich vymeniť, čo sa týkalo aj mňa, keď ma poslali do Pardubíc, ktoré sa potrebovali zachrániť.

V Pardubiciach som padol tak ako klub aj ja, nedarilo sa mi, potreboval som nový impulz a prišla ponuka z druhej nemeckej ligy. Vo Frankfurte som ožil, najprv som sa bál druhej ligy, ale každý zápas sme mali vypredané, klub sa perfektne staral o hráčov. Tá organizácia od GM, cez trénerov až po hráčov, to bol jeden z najlepších kolektívov v akom som hral. Do dnešného dňa sme v kontakte aj s GM a hráčmi. Verím, že by som ich dokázal vybaviť aj na Tatranský pohár, kde by sme si mohli porovnať sily.“

Pred uplynulou sezónou sa vrátil na Slovensko, konkrétne na východ republiky. „Moja kariéra ďalej pokračovala v Košiciach. Tie som si vybral aj preto, že tam začal pôsobiť Jan Šťastný, ktorý ma tri roky trénoval spolu s pánom Růžičkom v Chomutove. On mi povedal jasne, že potrebuje v tíme človeka, ktorý za ním bude stáť, aj za tímom a že si budeme navzájom pomáhať. Jeho ponuka prišla ako prvá už v decembri a veľmi som si vážil, že mi takto dôveroval. Chcel som mu pomôcť a aj Košiciam, lebo trikrát neprešli cez štvrťfinále. Cieľom bolo do dvoch rokov priniesť titul. Minulý rok sme mali skvelý tím, skvelú partiu a aj zázemie, škoda, že prišla korona.“

Teraz je naspäť v Poprade, kde skladba tímu vyvolala hokejový boom a vysoké nároky fanúšikov. „Návratu do Popradu napomohla situácia vo svete, chceli sme byť doma, tiež aj komunikácia s trénerom Mikulom, ktorý ma presvedčil a musím povedať, že doterajšia komunikácia je výborná. Kabína je super, čo je veľmi dôležité, vtedy prichádzajú úspechy. Čo sa týka šatne, tak momentálne sedím inde, ako keď som 16-ročný debutoval v áčku. Vedenie klubu spravilo veľký progres oproti času, keď som odchádzal. Klub je profesionálny, výplaty chodia načas. Myslím si, že už iba málo chýba k tomu, aby bol považovaný za top organizáciu na Slovensku. Verím, že sa tam spoločnými silami dostaneme. A čo sa týka titulu, ja nie som človek, ktorý má silné vyhlásenia, pretože viem, že k titulu vedie dlhá a náročná cesta, bol som niekoľkokrát vo finále a viem, čo za tým všetko je a ešte je len začiatok septembra. Idem s pokorou do každého tréningu a každého zápasu, musíme spraviť počas sezóny všetko najlepšie a uvidíme, kde to dotiahneme. Mužstvo je kvalitné, určite sa nemôžeme uspokojiť s umiestnením v strede tabuľky. Musíme hrať naplno a uvidíme, čo príde.“

Aj keď je záujem fanúšikov o Poprad momentálne vysoký, vládne nariadenia tento boom prakticky poslali na bod mrazu, pretože sa skoro nikto nedostane na štadión. „Škoda, že je momentálne situácia taká aká je, ľudia majú v Poprade veľkú chuť na hokej, sú zvedaví ako budeme hrať aj s Marcelom Haščákom. Poprad si posledné dve sezóny spravil dobré meno, začali lákať ľudí na štadión a túto sezónu budú všetci od nás očakávať niečo veľké. Verím, že situácia sa utrasie a vláda dostane rozum a minimálne 50 % kapacity bude môcť naplnených a neskôr aj celá, lebo je to veľmi dôležité pre kluby. A aj my hráči musíme z niečoho žiť. Sme športovci, celý život sa venujeme hokeju a momentálne nevieme nič iné robiť iba hrať hokej, bol by som rád, keby sa všetko upokojilo. Verím, že ľudia budú chodiť na štadión. A jediné čo si ja prajem je zažiť to, čo som zažíval ako malý chlapec, keď som chodil na céčko a povzbudzoval ŠKP (Škovira-Kroták-Pavličko) a ostatných chlapcov. Vtedy bol plný štadión, 6 000 ľudí, keď prišiel Slovan alebo Trenčín, prehrávali už vo Važci 1-0. Veľmi si želám ísť na ľad pred plný dom, mať zimomriavky, keď zaspieva štátnu hymnu folklórny súbor. Hokejom sa chceme baviť, chcem aby sa ním ľudia bavili a vytvorili si v klube také rodinné zázemie. Aj preto som sa vrátil, teraz som to vycítil, že teraz je tá správna chvíľa a verím, že som sa nemýlil. Spravím všetko preto, aby som tímu pomohol.“

Facebook komentáre