Prinášame sériu rozhovorov s popradskými nádejami, ktoré klopú na dvere A-tímu.
Brankár Roman Rychlík sa zatiaľ v súťažnom zápase v Tipsport Lige nepredstavil, ale niekoľko duelov čakal na svoju šancu na striedačke. V roku 2018 si pripísal dva štarty vo Vyšehradskom pohári.
V predčasne skončenej sezóne odchytal Roman za popradskú juniorku 30 zápasov a dosiahol v nej 92,5 percentnú úspešnosť zásahov. „Je to veľká škoda, že to dopadlo takto, ale zdravie je prvoradé a je to pochopiteľné. Celú sezónu som strávil v tréningovom procese A-mužstva a taktiež som si vyskúšal pár zápasov ako náhradný brankár. Boli to cenné skúsenosti do mojej kariéry. Mohol som sa učiť od tých najskúsenejších či to bol už Tomáš Vošvrda, Patrik Nechvátal, Matej Kristín a samozrejme od pána trénera Stana Saláta. V juniorke sme to mali perfektne rozbehnuté, mali sme mečbal v semifinále proti silnej Nitre, ktorá mala v kádri viac ostrieľaných borcov ako my,“ zhodnotil ročník zo svojho pohľadu.
Väčšina gólmanov vo svojich začiatkoch hrala v poli, až potom sa preorientovala na stráženie bránkoviska. Rovnaký priebeh mala aj Romanova kariéra: „Bola zima a môj otec ma zobral na zamrznutý rybník v parku v Trebišove a tam začali moje hokejové kroky, samozrejme sa mi to zapáčilo a na narodeniny som dostal celú hokejovú výstroj a hokejový dres Košíc s mojím menom. Neviem či by ma teraz zato fanúšikovia Popradu pochválili (smiech). V 4. ročníku som dostal možnosť ísť to skúsiť za brankára, zrejme mi to ako hráčovi nešlo. Prvý tréning ako brankár je pre mňa veľmi pamätný, keďže som ako prvú strelu dostal do kolena pod betón, ktorá bola dosť bolestivá, ale nemohol som plakať, lebo by mi starší chlapci dali to pekne vyžrať,“ povedal o svojich začiatkoch.
V detstve sledoval najmä výkony švédskeho čarodejníka v bránke Henrika Lundqvista, teraz obdivuje Andreia Vasilevského. „Vzorom bol Henrik Lundqvist, ktorého plagát mám stále nad posteľou v detskej izbe. V prvom rade sa mi páčili tie jeho červeno-modro-biele TPS betóny, keďže ja som mal len nudné sivočierne Franklin betóny. Počítač som mal len u mojej babky a dostať sa vtedy k jeho highlightom bolo strašné zdĺhavé. Kým sa mi video načítalo tak som sa stihol aj naobedovať. Teraz sledujem posledné sezóny Andreia Vasilevského. Jeho prezývka Big cat mu úplne sedí. Jeho pohyb je strašne rýchly a popritom kontrolovateľný.“
Doterajší zlomový moment jeho kariéry prišiel pred dvomi rokmi: „Určite je to sezóna 2018/19 keď sme získali striebornú medailu. Pán tréner Šimko mi dal dôveru v najdôležitejšej časti sezóny, za čo mu patrí veľká vďaka a už to bolo len na mne. Darilo sa mi tak ako nikdy predtým. Tie puky mi leteli sami do lapačky a lepili sa na mňa. Je to krásna spomienka, ktorá ostane vždy so mnou. Je to moja jediná cenná a dôležitá medaila. Dokonca je vystavená v našej obývačke.“
Roman sa na margo svojej budúcnosti vyjadril nasledovne: „Hokejový život je strašne nevyspytateľný, povedal by som ako na hojdačke. Vyjde vám jedna sezóna a razom sa vám otvorí niekoľko dverí a možností. Musím stále tvrdo pracovať a zaujímať sa len o hokej. Robím všetko preto, aby som ten hokej hral a raz keď všetko skončí si môžem povedať že som urobil všetko preto a nič si nevyčítať, že keby toto bolo tak a toto tak. Keďže mi končí juniorský vek, tak sám som zvedavý, ako bude vyzerať nasledujúca sezóna. Nechcem nechať nič na náhodu a tak som trénoval aj počas vírusu. Síce som mal obmedzené možnosti, no stále som sa vynašiel. Viem že, ten skok z juniorky do seniorského hokeja je najťažší, no chcem, aby ma tam kde prídem, považovali za plnohodnotného brankára, síce s menej skúsenosťami, ale čerstvým a lepším pohybom.“
Pre istotu však nedáva bokom ani svoje vzdelanie. „Skončil som športové gymnázium a teraz som prijatý na Fakultu športu Prešovskej univerzity. Otec je podnikateľ v nákladnej preprave, tak možno v civilnom zamestnaní by som bol vodičom alebo špeditérom.“
